SPŠ v Nitre má už dlhoročnú tradíciu vo výchove mladých ­odborníkov. Aké boli jej začiatky?

J. Gerhát: SPŠ v Nitre vznikla v roku 1990 transformáciou ­pôvodnej večernej školy popri zamestnaní. Po zmene spoločenských pomerov dokončili svoje začaté štúdium poslední študenti tohto typu ­vzdelávania a škola prešla výlučne na denný režim výučby. Od ­začiatku sa škola profilovala na dve zamerania – elektrotechniku a strojárstvo. Pred piatimi rokmi sme na škole zaviedli odbor ­mechatronika, čím sa škola definitívne vyprofilovala ako subjekt orientovaný na priemysel a prax. V každom ročníku sa snažíme vytvoriť dve triedy so zameraním na elektrotechniku, jednu na strojárstvo a jednu na mechatroniku. V niektorých rokoch sme museli pristúpiť k spojeniu strojárskej a mechatronickej triedy do jednej. Okrem tried máme na škole 11 odborných učební. Ako prvá škola na Slovensku sme do vyučovacieho procesu zaviedli softvér CATIA, ako prvá škola na Slovensku sme zakúpili robot ABB a začali ­vyučovať jeho programovanie aj v súvislosti s automobilovou výrobou v Trnave, postupne sme v rámci odboru mechatronika zaviedli do našich výučbových modelov aj pneumatické systémy. V súčasnosti sa uchádzame o štatút Centra odborného vzdelávania.

Čo by malo byť náplňou tohto centra?

J. Gerhát: Náplňou by malo byť odovzdávanie skúseností so softvérovými aplikáciami pre priemysel. Záujemcom vieme poskytnúť informácie o programovaní robotov, riadiacich systémov či príprave výroby v 3D softvéri. Softvérový balík CATIA nie je len o kreslení v 3D, ale priamo z neho sa dajú generovať kódy pre riadiace ­systémy CNC strojov. Práve v týchto dňoch beží na našej škole projekt tvorby prekladača z CATIE do kódov G pre naše malé školské CNC stroje. Centrum by bolo určené pre učiteľov a študentov iných škôl a pre pracovníkov rôznych firiem, ktoré v priemyselných parkoch v okolí Nitry vznikli.

Ako motivovať mladých k záujmu o techniku a technické vedy?

J. Gerhát: Odvtedy ako som skončil vysokú školu, som neprestal študovať. Vysokú školu som končil v čase, keď vrcholom medzi ­mikroprocesormi boli „386-ky“. Odvtedy teda stále študujem nové veci. Je to síce paradox, ale aj mojim žiackym tímom ponúkam hlavne prácu. Snažím sa im vysvetliť, že keď si naštudujú niečo navyše, dostanú sa do hĺbky nejakej problematiky, budú lepší ako tí ostatní a ich šanca na uplatnenie v ich ďalšom raste bude podstatne vyššia. Teda stručne povedané, motivujem mladých ľudí prácou.

Asi sú už dávno preč časy, keď výučbe dominovala teória. Ako sa na vašej škole darí získavať vybavenie odborných učební so ­zameraním na odbor priemyselná informatika?

J. Gerhát: Niektoré zariadenia sme získali zakúpením za financie vyčlenené z rozpočtu školy, niečo sa nám podarilo získať vďaka sponzorstvu rodičov našich študentov. No rovnako veľmi dôležité je mať osobné kontakty vo firmách a ešte dôležitejšie je ukázať im, že vieme s takou technikou pracovať a niečo s tým aj prakticky spraviť. Potom sú firmy aj ústretovejšie pri sponzoringu. Takýmto spôsobom sme od firmy Siemens už dvakrát dostali sponzorský dar na nákup PLC a aj priamo PLC Simatic S7 300. Máme kontakty na firmy, ktoré pôsobia v Nitrianskom kraji a tie nám tiež z času na čas posunú techniku, ktorú ony samy vykážu v odpisoch. Takto sme napr. nedávno získali z jednej firmy úplne nové frekvenčné meniče a z druhej firmy pneumatické valce, rozvádzače a PLC.

Mohli by ste spomenúť niektoré zaujímavé žiacke projekty, ­ktoré reprezentovali SPŠ v súťažiach či SOČ?

J. Gerhát: V prvom rade by som spomenul, že súťaž SYGA sme vyhrali 4-krát z desiatich ročníkov, 3-krát sme vyhrali celoštátne kolo SOČ, 4-krát sme vyhrali cenu TOP výrobok na súťaži Mladý tvorca, vyhrali sme aj pilotný ročník súťaže Mladý mechatronik a následne naši študenti reprezentovali Slovensko na EuroSkills v Lisabone. Opäť by som tu spomenul súťaž SYGA, kde bolo v rámci jedného z jej ročníkov potrebné nájsť konkrétnu úlohu vo výrobnej firme vo svojom okolí a skúsiť navrhnúť riešenie. Doslova sme sa rozbehli do priemyselného parku a prehľadali celú výrobnú fabriku s cieľom nájsť takúto úlohu. Výsledkom bol projekt riadenia malého hydraulického lisu CUPS25, s ktorým sme súťaž SYGA v roku 2006 aj prvýkrát vyhrali. Od roku 2009, keď sme si zaobstarali robot ABB, sme riešili komplexnejšie úlohy, ktoré už patrili do kategórie mechatroniky. Aj s týmito projektmi sa naši študenti zúčastnili ­niekoľkých súťaží a získali sme aj cenu Volkswagen Slovakia.

Spolupracujete v tomto smere aj s Centrom robotiky ABB v Trnave?

J. Gerhát: Práca s robotikou na SPŠ sa začala vycestovaním štyroch pedagógov do Trnavy na týždenné školenie v Centre robotiky ABB so zameraním na programovanie v IRC5, za ktorým nasledovalo školenie v off-line prostredí na programovanie robotov RobotStudio. Naša spolupráca vyústila až do toho, že v roku 2010 sme zabezpečovali predstavenie robota ABB IRB 120 na konferencii Robotics in Education 2010.

Aké boli vaše prvé kontakty s (elektro)technikou?

R. Jamrichová: Prvýkrát to bolo na základnej škole, keď sa mi ­podarilo rozobrať funkčný počítač. Nebolo to potom až také zábavné, nakoľko to bol náš domáci počítač. Samozrejme som bola doma sama a zistila som, že poskladať ho naspäť nebude až také jednoduché. S takou naozajstnou elektrotechnikou som sa však stretla až na tejto strednej priemyselnej škole. Na základnej škole v ôsmom ročníku ma začalo baviť programovanie v Delphi a „céčku“. Preto ma aj oslovil odbor priemyselná informatika na SPŠ v Nitre.

L. Hajdúšek: Otec s mojím dedkom si založili firmu na výrobu plastových rúr a zatiaľ čo ostatné deti chodili do družiny a von, ja som od svojich štyroch rokov trávil veľa času pri veľkých výrobných strojoch. Žijem s tým a baví ma to. To, čo sa učíme aj na SPŠ, vidím tam v reálnej praxi. Nasmerovalo ma to aj v mojom ďalšom rozhodovaní a vedel som, že v budúcnosti sa chcem venovať riadeniu strojov a technológií.

Čo vás motivuje zúčastňovať sa na súťažiach, ako je SOČ, SYGA, Mladý tvorca a pod? Obetujete tomu aj svoj voľný čas?

R. Jamrichová: Účasť v súťaži SYGA bola pre nás taká výzva. Zo ­začiatku sme ani presne nevedeli, do čoho ideme. No musím povedať, že nám to veľa dalo, naučili sme sa veľa nových vecí. Pozitívne bolo aj to, že sme to robili ako tím. V každom prípade to bola dobrá skúsenosť. No a keď sme mali model spravený a bol zaujímavý, chceli sme ho odprezentovať aj na iných súťažiach.

L. Hajdúšek: Vrátim sa k prostrediu, kde som vyrastal. Denne som sa stretával s riadiacimi systémami, a to aj od spoločnosti Siemens. Možnosť zúčastniť sa v súťaži SYGA ma nadchla a chcel som si ­niečo dokázať v oblasti, ktorá ma od malička baví. Navyše s Romanou sme boli vždy dobrý tím, sadli sme si aj ľudsky, ­vedeli sme si vždy vzájomne pomôcť. Takže účasť v SYGA bola pre mňa jasná vec. S projektom paletizačnej linky sme ešte vyhrali aj ­celoštátne kolo SOČ, vďaka čomu na jeseň tohto roku budem za náš tím prezentovať paletizačnú linku na medzinárodnej konferencii mladých vedcov v Abú Dabí s názvom Expo Science International. Okrem toho sme získali aj ďalšie ocenenia – TOP výrobok v kategórii ­strojárstvo a Cenu spoločnosti Samsung Electronic Slovakia za ­inováciu a technickú tvorivosť na Mladom tvorcovi 2013. Na slávnostnom večere v rámci súťaže SYGA sme navyše vyhrali s Romanou aj súťaž v bowlingu.

Tento rok končíte štúdium na SPŠ. Čo vám z odborného hľadiska chýbalo počas štúdia, ktoré témy by ste si vedeli predstaviť na ­doplnenie do študijných osnov a čo by ste zlepšili do budúcnosti v odbore priemyselná informatika?

R. Jamrichová: Určite by som zmenila to, aby sme si mohli ­teoreticky získané vedomosti overiť, či to naozaj tak funguje aj v priemyselnej praxi. Máme možnosť vyskúšať si teóriu na modeloch v odborných učebniach, ale privítala by som napríklad nejaké exkurzie do podnikov, príp. mať možnosť zúčastniť sa na stáži, ­praxi v nejakej firme alebo vo výrobnom podniku tak, ako už chodia na prax do firiem naši mechatronici a strojári. Väčšina zo študentov sa chystá na technické vysoké školy, a preto by som privítala väčší počet hodín matematiky a fyziky.

L. Hajdúšek: Z môjho pohľadu by som vypustil z vyučovania témy o elektronických prvkoch a viac by som sa zameral priamo na ­automatizáciu, priemyselnú informatiku a nové technológie, ktoré nás už teraz čakajú v praxi. Je pravda, že niektoré nové technológie na škole máme, ale potom by som navrhoval venovať im viac času práve na úkor „kondenzátorov a diód“.

Ako si predstavujete vašu ďalšiu profesionálnu kariéru?

R. Jamrichová: Ja sa rozhodujem medzi štúdiom na STU v Bratislave a ČVUT v Prahe. Oslovil ma študijný odbor kybernetika a robotika. Aj keď som sa pohrávala s myšlienkou ísť študovať na Matematicko-fyzikálnu fakultu UK v Bratislave, vďaka účasti v súťaži SYGA som sa rozhodla pre technickú univerzitu.

L. Hajdúšek: Jednoznačne je mojou voľbou ČVUT v Prahe, chcem totiž pokračovať v tom, čo ma baví už niekoľko rokov a v tom odbore si predstavujem aj svoju budúcnosť.

Obidvaja ste sa rozhodli pre štúdium v zahraničí. Máte dostatok informácií o tom, čo ponúkajú v tomto smere technické univerzity a fakulty na Slovensku? Sú podľa vás slovenské technické univerzity aktívne pri získavaní stredoškolských študentov?

R. Jamrichová: Skôr my sme sa zúčastnili na dňoch otvorených dverí na jednotlivých univerzitách. Na našej škole sme nezaregistrovali žiadnu aktivitu týkajúcu sa propagácie či náboru zo strany niektorej z technických univerzít. A navyše v Brne sme sa v rámci nášho voľného času zúčastnili na veľtrhu Gaudeamus, ktorý bol ­zameraný práve na pracovné ponuky a ponuku a prezentáciu univerzít pre stredoškolákov.

L. Hajdúšek: Praha ma navyše láka aj ako mesto. Mám tú ­príležitosť, tak prečo to nevyskúšať. Myslím si, že aj STU má vysokú úroveň porovnateľnú s ČVUT, niekedy ešte váham, ale viac sa prikláňam k Prahe.

Akým smerom by ste sa chceli profilovať po skončení štúdií?

R. Jamrichová: Tak ten najbližší cieľ je ukončiť štúdium na SPŠ a neskôr aj na univerzite. Vedela by som si predstaviť založenie firmy a skúsiť niečo vlastné. Možno už počas štúdia niečo vymyslieť a na tom postaviť vlastný biznis. Nemám problém zostať aj neskôr v Prahe, prípadne ísť ešte ďalej do zahraničia. Aktívne sa učím nemčinu a angličtinu a v základnej forme zvládam aj odbornú angličtinu.

L. Hajdúšek: Doštudovať a pracovať v niektorej z tých firiem, ­ktoré už teraz poznám alebo najradšej v rodinnom podniku. Vedel by som si predstaviť pohybovať sa v oblasti automatizácie, špeciálne v ­strojoch pre plastikársky priemysel alebo v podobnej oblasti. Malo by sa to týkať výrobných strojov. Z geografického hľadiska by som chcel aj po škole zostať v priestore Česka a Slovenska, aj keď ani iné krajiny nevylučujem. Mám dobré základy z angličtiny, navyše v rámci voľného času navštevujem trikrát do týždňa jazykové školy.


Ďakujeme za rozhovor.