V prvej časti rozhovoru sa naši hostia vyjadrili k tomu, prečo Slovensko nedokázalo udržať krok s úrovňou školstva vo vyspelých krajinách, aj keď historicky sme na to mali postavené dobré základy, a zamysleli sa aj nad tým, ako zabezpečiť, aby školy poskytovali najnovšie poznatky vedy a výskumu a posúvali tieto vedomosti mladým ľuďom bez dopravného oneskorenia. Pozreli sme sa aj na to, či dochádza k znižovania záujmu mladých ľudí o technické vzdelanie. V druhej časti ešte viac „pritvrdíme“ a okrem iného zistíme, ako (ne)efektívne univerzity využívajú zverené štátne finančné prostriedky, prečo by sme mali staviť na znalostnú ekonomiku a celoživotné vzdelávanie a zo sklenenej gule so pokúsime vyčítať, kde sa budú naše školstvo, veda a výskum nachádzať o desať rokov.

Apropo financovanie. Využila akademická obec zverené prostriedky za posledné tri desaťročia od vzniku samostatného Slovenska dostatočne efektívne a v prospech študentov a spoločnosti?

F. Duchoň: Na túto otázku sa opäť nedá jednoducho odpovedať. Je 4,0 % HDP do celého vzdelávania na Slovensku dosť? Sú procesy fungovania univerzít nastavené efektívne? Akú efektivitu potom očakávať, keď len byrokratický aparát na fakultách má často viac členov ako niektoré katedry alebo inštitúty? Ja si veľmi vážim týchto pracovníkov, pretože nám robia ten nekonečný servis, aby sme sa mohli venovať našim úlohám. No je toho toľko, že za seba môžem spoľahlivo tvrdiť, že minimálne 50 % času venujem administratíve. Za toto ma chcete platiť z našich daní? Nám totiž toho času na študentov a výskum ani veľa nezostáva. Robíme to po nociach. Aspoň tí, ktorým na tom záleží. Na druhej strane tu aj z toho mála peňazí dokážeme spraviť veľa muziky. Pozrime sa na štatistiky výkonnosti nášho priemyslu z obdobia apríl 2020 až jún 2021. Sú to oficiálne štatistiky z Eurostatu. Slovenská republika zaznamenala pokles priemyselnej výroby o 41 % v apríli 2020 oproti februáru 2020. Bol to druhý najväčší pokles v EÚ po Taliansku (43,2 %). Po tomto poklese sme sa enormne dokázali spamätať, keď sme zaznamenali 71,1 % rast v júli 2021 oproti aprílu 2021. Opäť druhý najväčší po Taliansku (78,7 %). Kto za týmito úžasnými číslami môže stáť, keď nie technicky vzdelaní ľudia vrátane inžinierov zo slovenských univerzít? My máme byť na čo hrdí, len o tom málo hovoríme.

J. Vachálek: Ako som už spomenul, akademická obec po zmene spoločenského zriadenia sama čelila existenčným problémom. Strata záujmu zo strany slovenského priemyslu v deväťdesiatych rokoch bola výzva a jej zvládnutie malo svoju cenu. Vždy je čo zlepšovať. V poslednom období je veľký tlak na optimalizáciu a zvyšovanie efektivity financovania vysokých škôl, len si treba uvedomiť, že vždy je to beh na dlhé trate. Výsledky dnešných opatrení sa prejavia až v horizonte pár rokov a to je pre niekoho príliš dlhá doba na čakanie. Jediným hmatateľným výsledkom je potom neistá budúcnosť s neistými pravidlami, kde sa ťažko hľadá pevná pôda na efektívne financovanie, najmä ak je to financovanie už dnes vysoko poddimenzované.

Čo by malo byť objektívnym meradlom pri stanovovaní toho, ktorá vysoká škola, univerzita, fakulta či jednotlivé pracoviská je top a zaslúži si pozornosť štátu, priemyslu, mladých ľudí a ktorá je naopak na opačnom brehu tejto pomyselnej rieky?

F. Duchoň: Už som to povedal. Dotácia zo strany ministerstva školstva pre univerzity a vysoké školy je v zásade tvorená dvoma položkami – veda a výskum, pedagogika. Veď ministerstvo samo môže cez rozpočet povedať, ktorá škola je kvalitná a ktorá nie. Robí tak? Sú tam podľa mňa značné disproporcie. Napríklad už spomínaný pomer 18 : 1 v prospech najkvalitnejšieho článku oproti inovácii – patentu. Špičkový vedecký článok musí byť, to je o prestíži vedeckej komunity. No prečo štát tak silno potláča inžiniersku činnosť? Prečo nepodporuje výraznejšie inovácie, startupy, spinofy? V pedagogike sme financovaní od počtu študentov úplne jedno, akej kvality a úplne jedno, akej uplatniteľnosti v praxi. Ak sa toto nezmení, nezmení sa ani diferenciácia vysokoškolského vzdelávania. Budeme mať len lokálne, nanajvýš regionálne významné univerzity.

J. Vachálek: Objektívnym meradlom je jedine kvantifikácia úspešnosti zamestnania sa študentov v ich odbore a ich cena pre potreby národného hospodárstva. To vieme s prehľadom zistiť, máme na to štatistiky. Ak škola produkuje úspešných študentov, ktorí sa zamestnajú v potrebných odvetviach národného hospodárstva, tak sú prínosom. Samozrejme treba zachovať aj systematizované miesta podľa potrieb, ale úspešnosť škôl sa merať dá. Ak do tohto kritéria v správnom pomere započítame aj ďalšie výsledky ako publikačnú, vedecko-výskumnú a projektovú činnosť, vieme získať dostatočný prehľad o úspešnosti jednotlivých vysokých škôl a univerzít. Tak pre štát, ako aj pre študentov.

Akú dôležitosť pripisujete spolupráci akademických pracovísk s priemyselnou praxou? Sú reálne výsledky našich univerzít dostatočné, aby boli pre priemyselnú prax príťažlivé?

F. Duchoň: To je z hľadiska výstupu univerzít podľa mňa jedna z najpodstatnejších vecí. Ja ako kybernetik tvrdím, že my sme vo svojej vzdelávacej činnosti riadený systém. Na vstupe máme stredné školstvo a na výstupe súkromné spoločnosti. Nespolupracovať s jedným alebo s druhým je cesta do pekla. A čo sa týka školstva, tam by sme sa mali previazať ešte ďalej so základnými či materskými školami. Jednoducho si to treba predstaviť ako výrobnú linku. Ak nebudeme mať všetci spoločný výrobný takt, budú sa tvoriť úzke miesta linky a systém nebude efektívny. Dokonca môže až skolabovať, nie sme od toho až tak ďaleko. Mladí ľudia to predsa ukazujú voľbou nohami – odchádzajú všade tam, kde nájdu lepšie podmienky pre svoj život. Výsledky našich univerzít sú dostatočné, ak sú procesne správne podporené. Máme neskutočné množstvo šikovných mladých ľudí, ktorí dokážu vytvárať inovácie, pretaviť ich do praxe, pomôcť podnikom v konzultáciách, v poradenskej činnosti. My si musíme pomôcť navzájom, pochopiť, ako pracujú tí druhí, a pokúšať sa spolupracovať. Nájsť si ten spoločný výrobný takt. U nás to, myslím, funguje, aj keď sme sa s mnohými nerozišli v dobrom a možno o nás nebudú hovoriť pekne. Aj my sme sa, žiaľ, učili, pretože systémová podpora spolupráce s podnikmi neexistuje. Aj preto sme vyvinuli iniciatívu Kybernetika 2021, ktorá by mala byť ďalším krokom v rozšírení spolupráce s priemyslom.

J. Vachálek: Hovoriť môžem iba na základe vlastných skúseností. Ako technická univerzita a fakulta veľmi úzko spolupracujeme s praxou. Naši študenti už počas štúdia aktívne spolupracujú na projektoch pre prax. Takáto spolupráca spolu s riešením projektov pre prax je vysoko žiadaná a, myslím si, že aj cenená u našich partnerov. Najťažšie bolo začať a ukázať svoje kvality. Dnes už takúto spoluprácu berieme ako samozrejmosť a dopyt po našich študentoch z praxe vysoko prekračuje našu ponuku.

Ak sa má Slovensko stať modernou krajinou postavenou na znalostiach a inováciách, bude sa musieť zlepšiť aj v téme celoživotného vzdelávania. Čo to však pre ľudí z priemyselnej praxe a pedagógov technicky zameraných škôl znamená?

F. Duchoň: Aj práve preto vznikla iniciatíva Kybernetika 2021. Musím v tejto veci pochváliť Ing. Prónaya zo SIAE a Ing. Morháča zo SOVA Digital. Títo páni veľmi rýchlo pochopili, že napriek nesporne šikovným ľuďom v slovenskom priemysle im začne dochádzať dych, ak sa nebudú neustále vzdelávať. A kde nájsť aktuálne trendy v technickej praxi, ak nie na univerzite? Môžu sa však títo ľudia vzdelávať ako bežní študenti? Asi nie. Ing. Prónay to veľmi rýchlo zanalyzoval a objavil švédsky model Ingenjör 4.0 – Produktion 2030. Aj vďaka jeho aktivite a aktivite SIAE sa zorganizovala konferencia s riaditeľkou tohto programu. My kybernetici z celého Slovenska (Košice, Prešov, Žilina, Trnava, Bratislava) sme sa spojili a deklaráciou ukazujeme, že sme tu a že sme pripravení niečo podobné realizovať v našich podmienkach. Teraz čakáme, či sa k nám pripojí štát a priemysel. Veríme, že áno, pretože medzi univerzitnými pracoviskami sme už začali vytvárať akýsi roadmapping, aby sme vedeli, v ktorej oblasti sa jednotlivé pracoviská cítia silné a kde by chceli prispieť. Prípadne sa nám majú ukázať svetlé miesta, ktoré so súčasnými pracoviskami nevieme pokryť, a oslovíme určite aj ďalšie. Takto jednotne ešte slovenská kybernetika na verejnosť nepredstúpila. Aj to je jasný signál pre našich partnerov.

J. Vachálek: Nevyhnutnú čo najužšiu spoluprácu praxe a akademickej pôdy vo všetkých oblastiach. Musíme sa stať rovnocennými partnermi a vybudovať si vzájomnú dôveru a porozumenie. Pochopenie požiadaviek praxe a možností akademickej pôdy a pripraviť sa na ne. Celoživotné vzdelávanie je celospoločenská výzva, ale aj príležitosť na znovuspojenie priemyslu a škôl. Treba preto túto výzvu správne uchopiť a využiť v prospech všetkých zainteresovaných strán.

Nedávno sa na stretnutí slovenských katedier a ústavov z viacerých vysokoškolských a univerzitných inštitúcií, ktoré spája spoločná téma kybernetiky, podarilo dohodnúť na koordinovanom postupe pri podpore inteligentného priemyslu Slovenska. Čo bude hlavným poslaním a ambíciami novovzniknutej platformy? Čo bude potrebné spraviť preto, aby sa táto iniciatíva nestala len ďalšou z „povinných jázd“, ktoré si pracoviská vykážu vo svojom koncoročnom hodnotení bez reálneho dosahu na prax?

F. Duchoň: Niektoré detaily som už prezradil v odpovediach vyššie. Jedným dychom však treba dodať, že ak nepríde objednávka z priemyslu a podpora zo strany štátu, potom táto iniciatíva nemá zmysel. My sme si svoju domácu úlohu spravili poctivo a berieme ju vo všetkej vážnosti. Ako som už spomínal, začali sme robiť roadmapping pracovísk na 16 modulov ponúkaných vo švédskom programe. Aktuálne sa snažíme získať opis procesov celého programu a obsah jednotlivých modulov. Ak príde objednávka zo strany priemyslu aj na iné moduly, určite sa pokúsime tento dopyt reflektovať. Treba zároveň povedať, že celoživotné vzdelávanie v tejto podobe nie je o školení na prácu s nejakými konkrétnymi strojmi alebo technológiami. Je to o preukázaní aktuálneho stavu jednotlivých technologických oblastí tak, aby pracovník vo firme XYZ mal prehľad, čo všetko môže pri výkone svojej činnosti použiť. Mal by získavať prehľad o technológiách a sám ich iniciatívne vyhľadávať, prípadne vytvárať. Nemal by ich len v nejakom momente dostať od zahraničných firiem. Mal by sa stať proaktívnym pracovníkom. To bude pre Slovensko v najbližších rokoch kľúčové, pretože atraktivita lacnej pracovnej sily sa už vytráca.

J. Vachálek: Táto aktivita vznikla spontánne a žiadna čiarka sa za ňu nikde nedáva. O to väčší význam pre nás akademikov má. Každý z nás už mal vnútornú potrebu vyjadriť sa k danej otázke a prispieť k jej riešeniu. Vidíme, že bez koordinovaného prístupu a ponuky konkrétnych riešení po vzore iných progresívnych krajín Slovensko stratí svoju šancu na rozvoj. Vznik tejto platformy je podaná ruka nášmu priemyslu a záleží len na ňom, ako ju uchopí a či vôbec. My budeme pripravení.

Čo považujete za priority v oblasti vedy, výskumu a vzdelávania na Slovensku?

F. Duchoň: Slovensko je malá krajina. Netreba si robiť ilúzie. V každom prípade tvrdím, že motorom tejto krajiny je priemysel a IT segment. Okrem humanitných smerov by mali byť predovšetkým sem smerované podporné nástroje štátu. Za seba poviem, že kybernetika tu mala historicky silné postavenie (spomeňme len osobnosti ako prof. Šalamon, prof. Kalaš, prof. Bizík a mnohí ďalší), má veľký význam v prítomnosti v podobe funkčného priemyslu a sľubnú budúcnosť v podobe konceptov inteligentnej výroby (napríklad Industrie 4.0). Ak nechceme podporiť tento segment napríklad aj vlastnou grantovou súťažou, môžeme na to v budúcnosti doplatiť. Stačí sa pozrieť práve na vývoj počas pandemického obdobia. Osobne si myslím, že práve priemyselná výroba a IT segment udržali túto krajinu nad vodou.

J. Vachálek: Budovanie znalostnej ekonomiky ako alternatívy k terajšiemu ekonomickému modelu napojenia sa prioritne na automobilový priemysel so všetkými pozitívami, ale aj negatívami. Digitalizáciu priemyslu a s ňou spojené výzvy vo všetkých jeho oblastiach, aby sa naša krajina stala lídrom a mala čo ponúknuť vyspelému svetu. Kvalitné a s praxou previazané školstvo, ktorého výstupy budú prínosom nielen pre priemysel, ale aj pre vedu a výskum.

Nikto z nás nemá zázračnú sklenenú guľu, z ktorej by sa dala vyčítať budúcnosť. Skúste aspoň načrtnúť víziu, kde sa bude Slovensko v oblasti vedy, výskumu a vzdelávania nachádzať o desať rokov?

F. Duchoň: To záleží na každom z nás. Nedajte sa pred voľbami oklamať stranami, ktoré budú hovoriť prázdne frázy a sľubovať zlepšenie postavenia učiteľa a vedca. Pôsobím v školstve od roku 2006 a ešte ani jednej strane, ktorá toto sľubovala, sa to nepodarilo. Pred tabuľou som vždy stál, v laboratóriu experimentoval a v kancelárii som vždy len sedel.

J. Vachálek: Bohužiaľ, nikto z nás nemá zázračnú sklenenú guľu a vízia na nasledujúcich 10 rokov je veľmi vzdialená. Zrejmé však je, že o tom, ako na tom bude Slovensko za 10 rokov, sa rozhoduje práve dnes. Ak by sa teraz nastavili optimálne kritériá a naplnili by sa aspoň základné podmienky pre zdravšie, fungujúce, konkurencieschopné školstvo, videl by som to pozitívne. Ak sa však znovu nič nespraví a premárnime ďalší čas prešľapovaním na mieste v zmysle príslovia „kto nič neurobí, nič nepokazí“, odpoveď je jednoznačná, budeme na tom ešte horšie ako dnes.

Koniec seriálu.