Zmenil sa spôsob/systém výučby v posledných rokoch, napr. v súvislosti s novými potrebami praxe či pandémiou COVID – online formy vzdelávania?

F. Duchoň: K tomu sa môžem vyjadriť len z vlastnej skúsenosti. Určite áno. Pred COVID-om by mi v živote nenapadlo učiť na diaľku prostredníctvom platforiem ako Teams alebo Meet. Vždy keď som bol v zahraničí, tak sme si s kolegami prehadzovali hodiny a určite to nebolo príjemné ani pre študentov. Cez COVID alebo aj po ňom som už prednášal z Dubaja, Amsterdamu, Bruselu a rôznych iných destinácií. Kvalita vzdelávania sa tým zvýšila, donútilo nás to používať rôzne nástroje, sme efektívnejší. Čo však spôsobil COVID a takáto forma vzdelávania – študentom v zasiahnutých ročníkoch budú chýbať praktické zručnosti z laboratórií, sociálne zručnosti, osobný kontakt. Pre nás učiteľov zase bolo veľmi ťažké prednášať pred monitorom. Jednoducho nebola spätná väzba a vtedy sa veľmi zle prednáša. Neviete, či môžete zrýchliť alebo naopak máte spomaliť, niečo radšej ešte raz zopakovať. Preto si každý vytváral rôzne pomôcky, aby sme študentov aj na tú diaľku aspoň ako-tak zapájali. Ja som s obľubou využíval to, že ak aspoň traja povedali, že tomu rozumejú, mohol som ísť v prednáške ďalej. Ak sa takí traja našli, ostatným som povedal, že sa už môžu obrátiť na nich.

A. Janota: Áno, rozhodne. COVID donútil vysoké školy prejsť do online priestoru, čo si vyžiadalo nebývalý rozvoj digitálnych zručností na obidvoch stranách školskej lavice, rozvoj technickej infraštruktúry a digitalizáciu inovovaného obsahu. Priniesol však aj veľa problémov najmä technickým univerzitám, pretože zneprístupnil študentom fyzickú infraštruktúru laboratórií, meracie prístroje, znemožnil praktické experimenty a v mnohých prípadoch bolo potrebné nahrádzať ich modelovaním a simuláciami. Bolo zaujímavé sledovať, aký mali tieto zmeny vplyv na úroveň štátnych skúšok a obhajoby kvalifikačných prác. Na jednej strane boli kvalifikačné práce rozpracované do väčšej hĺbky, s detailnejším porozumením, na druhej strane bolo možné identifikovať horší nadhľad, unikanie súvislostí a obmedzené schopnosti slovného vyjadrovania a komunikácie v odbornom jazyku. Mnohé z nových foriem výučby však zapustili svoje korene a sú ďalej prakticky používané, čo je pozitívum.

Prečo odchádza naša mládež študovať do zahraničia a neštuduje na slovenských univerzitách? Ako to zmeniť, aby tí najlepší študovali na Slovensku a potom tu aj svoje vedomosti zúročili?

F. Duchoň: To je veľmi zložitá problematika. Tých dôvodov je viacero, niektoré som už pomenoval. Treba povedať, že české univerzity majú aj agresívnu kampaň na nábor slovenských stredoškolských študentov. Naši študenti sú šikovní, nie je tam jazyková bariéra a pre obe strany je to win-win situácia. Väčšina českých univerzít je aj samozrejme dobre vybavená. Dovolím si však tvrdiť, že máme rovnako kvalitnú vedu a možno aj vzdelávací proces. V našom odbore sa každoročne porovnávame na stretnutí katedier a snažíme sa navzájom inšpirovať aj českými katedrami. A ak niektoré parametre prerátame na jedného zamestnanca, potom až tak ďaleko od tých českých kolegov nie sme. Ich je totiž viac a opticky teda vyzerajú byť silnejší.

Ďalším problémom sú rodičia slovenských študentov a mediálny obraz slovenských univerzít. Ono sa ťažko bojuje proti tomuto obrazu, keď váš minister o vás hovorí, že ste na figu. Vždy sa nájde niečo, čo môžeme robiť lepšie, ale určite nerobíme všetko zle. Preto o nás netreba hovoriť, že sme na figu. Mám aj jednu veľmi zvláštnu skúsenosť, starú už niekoľko rokov. Mali sme u nás na exkurzii štvrtákov zo základnej školy. Dve hodiny sme im ukazovali rôzne unikátne robotické zariadenia a projekty. Pri odchode bol jeden z nich trošku odvážnejší a povedal mi, že on aj tak pôjde študovať do Čiech. Spýtal som sa ho prečo, že či už videl, čo robia v robotike v Čechách. Odpovedal, že rodičia doma hovoria, že slovenské školy sú na figu. Rád by som týchto rodičov privítal u nás v laboratóriách a ukázal im naše výsledky. Možno by nám potom dali šancu.

A. Janota: Príčiny sú rovnaké, ako už bolo spomenuté. Talentovaná mládež hľadá v zahraničí lepšie podmienky a v mnohých prípadoch tam aj po skončení štúdia zostáva z dôvodu vyšších miezd a lepších možností na sebarealizáciu. Mám s touto argumentáciou osobné skúsenosti, pretože mi dcéra odišla študovať do zahraničia a našla tam primerane ohodnotené uplatnenie, ktoré by na Slovensku len ťažko dosiahla. Doplácame jednoducho na to, že hospodársky model z 90. rokov lákajúci zahraničný kapitál na lacnú pracovnú silu sa vyčerpal a na nový hospodársky model založený na inováciách sme zatiaľ nenašli odvahu.

Čo je prioritou technického vzdelávania v súčasnosti?

F. Duchoň: Mnohé z firiem za nami chodili, aby sme našich študentov učili pracovať s nástrojmi (softvérovými), ktoré oni používajú vo firme. Chceli od nás, aby sme im vyriešili nejaký problém zadarmo, veď aj tak na škole nemáme čo robiť. To nie sú pre nás partneri. My nie sme školiace stredisko a takisto náš pracovný čas niečo stojí, nie je zdarma. Preto sa snažíme našich študentov učiť tvorivo riešiť technické problémy a je úplne jedno, aké nástroje pri tom použijú. Oni majú ten problém riešiť, nie byť vyškolení v nejakom softvéri. To je už vec zamestnávateľa, nie univerzity. A vieme aj to, kde máme medzery – spolupráca v tíme a komunikácia v angličtine. U nás sme už prijali opatrenia, aby sme aj toto u našich študentov posilnili. Napríklad minulý rok sme niektorým na tímový projekt priradili študentov zo zahraničia. Museli tak tímovo vytvoriť riešenia a zároveň museli slovenskí študenti komunikovať v angličtine. Sú to malé kroky, ale uvidíte, že časom sa nám aj toto podarí zlepšiť.

A. Janota: Sledovať trendy, ktoré hýbu priemyslom vo vyspelých krajinách. Keď už nie sme ich iniciátormi, mali by sme sa (športovou terminológiou povedané) snažiť aspoň nestratiť z dohľadu hlavný pelotón. Mediálne vznášané požiadavky na vysoké školy, aby učili študentov to, čo budú potrebovať o 10 – 15 rokov, mi niekedy pripadajú ako nepochopenie aktuálneho sveta a jeho dynamiky. Kladiem si otázku: vie niekto povedať, čo bude o 10 – 15 rokov? Aké povolania vtedy budú existovať a čo bude ich obsahom? Ešte ich nevieme ani pomenovať. Stačí sa zamyslieť nad dosahom toho, čo sa udialo v oblasti umelej inteligencie za posledný rok. Zastávam preto názor, že vysoká škola musí absolventa pripraviť na jeho budúcnosť predovšetkým tým, že ho naučí učiť sa! Podľa predpovedí mu totiž jedno povolanie na celý život nevystačí a viackrát za život bude získavať novú kvalifikáciu. Mal by byť schopný kreatívne a kriticky myslieť, osvojiť si základné prírodné zákony a matematický aparát využívané v jeho technickej oblasti, byť digitálne gramotný, aktívne ovládať aspoň jeden svetový jazyk a osvojiť si vybrané mäkké zručnosti. Ak všetky tieto vedomosti, zručnosti a kompetencie získa výučbou na najnovších technológiách, s ktorými sa v praxi ešte stihne stretnúť po skončení štúdia, mal by byť pripravený na úspešné začlenenie sa do výrobného alebo iného obslužného procesu.

Majú univerzity prístup k nových technológiám/trendom a využívajú ich aj aktívne v procese vzdelávania?

F. Duchoň: Môžem hovoriť len za svoje pracovisko, ale myslím si, že sme špičkovo vybavení. V Ústave robotiky a kybernetiky máme v laboratóriách priemyselné roboty od mnohých výrobcov, aj vo vyhotovení silovo poddajnom (bežne nazývané kolaboratívne roboty), máme mnoho unikátnych senzorických systémov, mnoho prototypov mobilných robotov, niekoľko desiatok dronov, máme laboratóriá vybavené PLC od štyroch výrobcov a veľa ďalšieho. Snažíme sa pozorovať trendy nielen na iných univerzitách, ale aj v priemysle a na rôznych podujatiach. Máme mnoho nadšencov, podporovateľov, partnerov, a tak sa nám darí udržiavať vybavenie v modernom stave. V súčasnosti našich takmer 20 laboratórií mapujeme do 3D modelov, onedlho budú na našej webovej stránke. Naše vybavenie si teda môžete sami pozrieť. Naše laboratórium priemyselnej robotiky si u nás fotili aj kolegovia z Čiech.

A. Janota: Som presvedčený o tom, že všetky univerzity robia v rámci svojich možností všetko pre to, aby držali svoje technologické vybavenie na požadovanej úrovni a sledovali trendy. V prípade výskumných univerzít musí vzdelávanie nadväzovať na riešené výskumné projekty a musí z neho vychádzať. V súčasnosti je nereálne získať výskumný grant na niečo, čo nie je dostatočne nové a inovatívne. Jedine tak sa zabezpečí prirodzená aktualizácia a aktuálnosť obsahu vzdelávacích programov. Veľkou výzvou súčasnosti sú exponenciálne technológie a ich aktuálne využitie v pedagogickom procese. Nezaobíde sa to bez problémov. Ako napríklad rozlíšiť výsledky vlastnej práce študenta od práce vytvorenej umelou inteligenciou? Na technických vysokých školách to zatiaľ nie je až taký vypuklý problém, pretože text obhajovaných kvalifikačných prác je skôr sekundárny a dôležité sú praktické (hardvérové a/alebo softvérové) riešenia. Čo však prinesie budúcnosť, je otázne.

Potrebujeme v praxi aj technikov bez univerzitného vzdelania? Uplatní sa v súčasnosti stredoškolák s technickým vzdelaním na trhu práce?

F. Duchoň: Určite áno. Napríklad na také bežné programovanie robotov človek nepotrebuje univerzitné vzdelávanie. Stačí mu kurz programovania robotov a k tomu kus technického myslenia. Takýchto ľudí nájdete mnoho. Nie je vôbec nič hrozné byť prospešný a živiť sa aj bez vysokej školy. Na druhej strane, vysoká škola alebo univerzita má otvoriť dvere ku kvalitnejším poznatkom. Ako tie otvorené dvere využijete, to už je na vás. K vzdelávaniu sa nedá nútiť, tú vášeň k nemu musí objaviť každý sám. Niekomu to k životu nechýba a nie je na tom nič zlé. Nemôžeme byť všetci špičkoví technici, rovnako ako nemôžeme byť všetci špičkoví futbalisti.

A. Janota: Na túto otázku by asi mala odpovedať samotná prax. Súčasný trend, keď sa pomaly každý stredoškolák vidí na vysokej škole, je neefektívny a neudržateľný. Osobitnou kategóriou sú absolventi bakalárskeho štúdia, na ktoré si náš pracovný trh stále nezvykol. Často vidíme absolventov vysokých škôl pracovať na stredoškolských pozíciách. Ak vrátime základným a stredným školám ich pôvodnú kvalitu, zvýši sa aj uplatniteľnosť stredoškolákov. Aj v súčasnosti existujú stredné školy, ktoré úzko spolupracujú s firmami, a podporu, ktorá sa im nedostáva od štátu, aspoň čiastočne kompenzujú podporou od súkromného sektora. Firmy by mali prestať horekovať nad nekvalitou a nedostatkom absolventov jednotlivých typov škôl a mali by tiež priložiť ruku k dielu. Globálne pôsobiace subjekty zo západnej Európy, ktoré čelia rovnakému problému s nedostatkom technicky vzdelaných absolventov, už totiž tieto aktivity vyvíjajú (minimálne smerom k našim univerzitám) a zvyšujú tak podiel mladých ľudí, ktorí odchádzajú zo Slovenska.

Inovácie, veda a výskum na univerzitách – korešpondujú s potrebami praxe? Ako zabezpečiť dostatok zdrojov (ľudských/materiálnych) na to, aby sme mali špičkový výskum/vývoj/inovácie, ktoré budú (komerčne) úspešné? Resp. čo je meradlom úspešnosti výskumu a inovácií na akademickej pôde?

F. Duchoň: Opäť veľmi ťažké otázky, na ktoré neexistujú jednoduché odpovede. Na troch hlavných technických univerzitách sa v našom odbore naozaj snažia spolupracovať s praxou, vytvárať spoločné riešenia, tie potom pretaviť do pedagogického procesu atď. Mnoho firiem pomerne úspešne spolupracuje s týmito univerzitami. Trvalo to dlhšie, no v poslednom čase mám pocit, že si začíname vo väčšine prípadov rozumieť. Tých materiálnych zdrojov je, žiaľ, málo.

Ako som už spomínal, vzdelávanie a veda a výskum neboli nikdy stredobodom záujmu na Slovensku. To nie je len o politikoch. My sme proste taká spoločnosť. Ľudí v krčme nezaujíma, či sa nejaká slovenská robotická aplikácia ujala vo svete. Veď oni často nevedia ani po anglicky, ako by tomu mohli aj rozumieť. Mne je smutno, keď vidím štatistiky Eurostatu o celoživotnom vzdelávaní. Slovensko sa pravidelne objavuje na chvoste. Tu sa ľudia nechcú vzdelávať, majú iné priority. Bol som v krajinách ako Fínsko alebo Južná Kórea a tam je tá mentalita úplne iná. Tam sa chcú dozvedieť o všetkom, pýtajú sa vás, zaujímajú sa. U nás doma sa, žiaľ, len repce. Je to škoda.

Takže z domácich zdrojov toho asi už viac neuvaríme. Preto sa musíme otvoriť svetu, stať sa súčasťou globálnej hry. Aj preto sa na našej katedre snažíme ešte viac otvoriť svetu a prilákať talenty zo zahraničia. Už vo februári by sme sa mali posilniť dvoma zahraničnými kolegami – jeden by v oblasti umelej inteligencie v robotike a druhý v oblasti optimálneho riadenia. Veľmi som zvedavý, ako sa zapoja a ako budú reagovať moji kolegovia na takéto prvé lastovičky. Myslím si, že toto je cesta. Lákať talenty aj zo zahraničia.

A čo je meradlom úspešnosti výskumu? Na to je tiež veľmi náročné odpovedať. Základný výskum je veľmi dôležitý, vytvára nové poznatky. No dôležitý je aj transfer technológií, teda aplikovaný výskum. Napríklad bez teórie relativity by nám dobre nefungovalo GPS. Čo je však dôležitejšie? Teória relativity alebo naša navigácia v aute? Podľa mňa oboje, a preto nie som veľmi nadšený, že práve aplikačný prenos poznatkov do praxe nie je príliš v našej krajine bonifikovaný (rozumej príliš na ňom do rozpočtu zo štátnej kasy nezískame). Pritom práve to rozvíja HDP tejto krajiny a vytvára tak ďalšie prostriedky aj na výskum. Preto budem rád, keď budeme podporovať všetky výskumné aktivity nielen prostredníctvom štátnej kasy, ale aj výraznejšou podporou súkromného sektora.

A. Janota: Jedným z už pôsobiacich faktorov, ktorý by mohol napomôcť zosúladeniu ponúkaných študijných programov s potrebami praxe, je aktuálne prebiehajúci akreditačný proces. Ten tlačí vysoké školy do užšieho prepojenia s praxou tým, že vťahuje zástupcov praxe aj absolventov do rád študijných programov, vyžaduje periodické posudzovanie obsahu vzdelávania autoritami z praxe, zavádza povinnú odbornú prax a pod. Prvým hmatateľným výsledkom je radikálne zníženie počtu ponúkaných študijných programov na Slovensku. Uvidíme, či sa akreditačný proces podpíše aj na znížení finálneho počtu akreditovaných vysokých škôl, ktorých je priveľa. Na druhej strane však treba povedať, že úspešnosť vysokých škôl sa meria parametrami, ktoré viac-menej nezávisia od spolupráce s praxou a ktorých významu priemysel nerozumie. Ide o počet výstupov publikovaných v renomovaných indexovaných vydavateľstvách, o počet ich citácií, od toho sa odvíjajúcich Hirschových indexov pedagógov a podobne. Bez týchto parametrov sa akademickí pracovníci nemôžu uchádzať o domáce výskumné granty, realizovať kariérny postup či poskytovať garancie pre študijné programy.

Ďakujeme za rozhovor.
Koniec seriálu.