V príspevkoch takmer všetkých vystupujúcich na stretnutí katedier zazneli informácie o nedostatku mladých ľudí, ktorí si volia pre svoje štúdium technické smery a ešte menej je tých, ktorí vidia svoju budúcnosť spojenú s automatizáciou, kybernetikou či riadením priemyselných technológií. Čo by mohlo mladú generáciu motivovať, aby sa „nebáli“ techniky?
Ak to poviem nadnesene, tak by to mala byť zvedavosť. Zvedavosť, ako budú technológie ovplyvňovať život ľudí v období piatich, desiatich rokov. A som o tom presvedčený, že nás čakajú zásadné zmeny. Už teraz môžeme vidieť úžasný pokrok či už v dopravných prostriedkoch, službách a pod. Stále sme ale v takom očakávaní, že „niekto“ to zmení. Ale to nemôže byť „niekto“, ale my spoločne musíme byť tvorcami sveta okolo nás. Mladí ľudia si ale musia uvedomiť, že okrem nadšenia, ktoré môžu pre danú vec prejavovať, musia mať aj patričné znalosti. Práve toto spojenie nadšenia a znalostí je veľmi dôležité preto, aby dokázali tvoriť nové veci. Je úplne neodškriepiteľné, že technológie budú ovplyvňovať život ľudí čoraz intenzívnejšie, preto voľba jednej z tzv. STEM oblastí, čo je skratka pre anglické výrazy science, technology, engineering a mathematics, má určite budúcnosť, pretože ľudia budú spolu, resp. s pomocou technológií meniť tento svet.
Výber študijného zamerania prichádza už kdesi na konci základnej školy a určite ešte výraznejšie počas stredoškolského štúdia. Čo by sa malo zmeniť, aby už v týchto fázach inklinovali mladí ľudia k výberu technicky zameraných povolaní vo svojej budúcnosti?
V súčasnosti sme pod masívnym tlakom informácií. Základný problém, ktorý ja v tom vidím je, aby mladí ľudia premýšľali. Problém je aj to, že na základných školách sa dosť tlačí na taký memorovací spôsob učenia, čo nechcem nazvať „nerozmýšľanie“, ale je to skôr také mechanické učenie sa. Je podstatne lepšie, ak študent pod vedením nejakého pedagóga alebo mentora dokáže prísť na to, prečo mu „z ničoho nič“ prišla ponuka na nejaký tovar, keď niekedy v neďalekej minulosti sa o taký tovar napr. na internete zaujímal a hľadal ho.
A vďaka tomu, že budú mladí ľudia rozmýšľať a vymýšľať nové veci, bude priestor aj pre vznik ešte väčšieho počtu subjektov typu start-up či spin-off, čo mladým ľuďom umožní realizovať ich predstavy možno aj komerčným, veľmi úspešným spôsobom. Podmienky z hľadiska legislatívy a administratívy už na to sú vytvorené a mnohé sa budú naďalej zjednodušovať. Zostáva teda jediné – mať dobré nápady na podnikanie.
Majú technické vysoké školy na Slovensku či už technický alebo odborný, ľudský potenciál, aby boli toľko proklamovaným „motorom“ vedomostnej spoločnosti a aby boli vyhľadávaným partnerom aj pre komerčnú sféru?
Osobne si myslím, že určite ten potenciál majú. Na druhej strane na Slovensku nemáme vysokú školu, ktorá by podľa istých medzinárodných kritérií patrila do prvej päťstovky vysokých škôl na svete. Na deväťdesiat percent som si istý, že by sme takú školu dokázali vytvoriť. Určite by som pri tom využil prepojenie Slovenskej akadémie vied (SAV), kde som pracoval približne deväť rokov a poznám jej potenciál, s vysokými školami. Po sčítaní odborného potenciálu týchto subjektov by hodnotenie vysokého školstva na Slovensku vyzeralo úplne inak aj v medzinárodnom meradle. SAV má množstvo špičkových vedcov a odborníkov, ale možnosť priameho kontaktu študentov vysokých škôl s nimi je minimálny a tým pádom aj transfer poznatkom a skúseností málo účinný a efektívny. Tu je trochu aj problém zo strany štátu pri riadení tejto problematiky, pretože SAV je riadená iným zákonom ako vysoké školy a naozaj by bolo lepšie, keby sa dokázala viac otvoriť a prepojiť s vysokými školami. Ale na to sú experti na právne záležitosti, aby tento problém vyriešili. Je obrovská škoda, že študenti nemajú priamy kontakt so SAV a jej špičkovými kapacitami.
Jedna zo sekcií stretnutia katedier automatizácie sa venovala aj téme komerčný vs akademický výskum. Aký stav panuje v tomto smere podľa vás na Slovensku? Ktorým smerom by sa mal výskum do najbližšej budúcnosti uberať?
Akademický výskum má iné parametre, ako výskum komerčný a to nie je žiadúce z toho dôvodu, že akademický výskum niekedy nie je v momente jeho ukončenia „predateľný“ a u komerčného výskumu to musí byť v podstate pravidlo. Dôležité je, aby sa hľadali mosty medzi týmito typmi výskumu. Osobne sa domnievam, že firmy by mali byť otvorenejšie voči univerzitám. Nemám na mysli len „lov“ univerzitných kapacít, či už ľudských alebo odborných, ale vytvárať prostredie a atmosféru, ktorá bude podnecovať univerzitný výskum zamýšľať sa hlavne nad úlohami praxe a z toho plynúcich komerčne použiteľných výstupov.
Myslíte si, že firmy majú dostatok informácií o tom, aké možnosti v tomto smere ponúkajú univerzity?
Určite nemajú a otázka vôbec je, či firmy o takýto výskum majú záujem. Na druhej strane univerzity častokrát nevedia doceniť možnosti, ktoré už majú v súčasnosti od komerčných firiem k dispozícii. Ako príklad môžem uviesť spoločnosť Microsoft, ktorá poskytla univerzitám bezplatne také služby, ktoré umožňujú vyvíjať moderné softvérové nástroje. Určite by mal medzi komerčným sektorom a univerzitami prebiehať dialóg. Ale ako medzi dvomi rovnocennými partnermi. Ale dnes je situácia taká, že na univerzitách je relatívne dosť peňazí, čo pre komerčné firmy nie je „dobré“. Tie už totiž nemôžu prísť za dekanmi či vedúcimi katedier a byť v pozícii donora, ktorý má k dispozícii istý objem financií a chce zaň získať hlavne know-how a možno svojich budúcich pracovníkov. Čiže univerzity by si mali byť vedomé svojho odborného know-how a komerčné firmy by mali skôr usmerňovať k tomu, aby dochádzalo k realizácii výskumu a vývoja riešení, ktoré tieto komerčné firmy potrebujú a sú ochotné potom aj za ne zaplatiť.
Kto by mal byť ale iniciátorom týchto zmien?
Svoje slovo by mal mať aj štát, ale v prvom rade je to o ľuďoch. Ak sa Slovensko chce stať miestom, krajinou, kde sa bude realizovať špičkový technologický výskum a vývoj, mali by si aj ľudia v komerčných firmách uvedomiť, že či robia dosť pre študentov z hľadiska ponuky príležitostí pre rozvoj ich nápadov, kreativity, vzdelávania a v konečnom dôsledku vzniku komerčne úspešných nápadov a riešení. Súčasne by sme si na akadémii mali stále pripomínať, že aký aplikačný potenciál má práca so študentmi, čo skúmame a na čom pracujeme.
Nie je problém aj v tom, že univerzity by sa mali začať vnímať ako skutočné podnikateľské subjekty, čo by zásadnejšie zmenilo napr. aj postoj jej zamestnancov k výsledkom, ktoré generujú a spôsob ich hodnotenia zo strany ich zamestnávateľa?
Určite aj k tomu raz dôjde a záleží od toho, ako rázne budú v tomto smere vyvíjané tlaky. Už podľa mňa skončila doba „slobodných bádateľov“, ktorí budú pracovať izolovaní od ostatného sveta a pri príchode ráno do práce začnú rozmýšľať, že čo budú dnes robiť. Okrem iného to je podľa mňa mrhanie finančnými prostriedkami. Je samozrejmé, že istý stupeň slobody výskumník potrebuje, ale jeho výstupy musia byť definované jednoznačnými zámermi. Hovorí sa, že ak si človek stanoví dva ciele, nemá vlastne ani jeden. Veci si treba prioritizovať. Čiže k tomu, že univerzity sa budú musieť správať ako komerčné subjekty, určite príde. A to sa týka aj správania univerzít voči komerčným firmám, či už z hľadiska patentovej politiky a autorských práv, na ktorých v súčasnosti slovenské univerzity veľa strácajú.
Vo svojej prednáške ste spomínali tri „i“-čka, a to internacionalizáciu výučby, integráciu výskumných skupín a inováciu výučbových prístupov a ako posledná bola inicializácia a rozvoj spolupráce s praxou. Čo si treba pod týmito „i“-čkami predstaviť z pohľadu činnosti a každodenného života na univerzite?
Jednou z prvých príležitostí, ktoré pre slovenské univerzitné prostredie vidím, je zavedenie tzv. OpenCourseWare, čiže systému otvorených prednášok, ktorý úspešne funguje napr. aj na MIT či univerzite v Stanforde. Nechápem, prečo keď niekto prednáša a je platený zo štátnych peňazí, by tieto prednášky mali byť iba jeho vlastný majetok. Ale tu nejde o to, že by tieto predsudky boli neprekonateľné. Skôr ide o to, že máme veľa takých učiteľov, ktorí sa boja postaviť pred viac ako 20 ľudí, tým mám na mysli napr. kameru, ktorá ich prednášku natočí a materiál je použiteľný pre množstvo ďalších záujemcov nielen zo Slovenska, ale aj vo svete. Postupne by mal tento jav vymiznúť a mali by sme sa inšpirovať tým najlepším, čo svet v súčasnosti ponúka a začať to aplikovať aj na našich univerzitách.
Nie je to z hľadiska akýchsi osobných pohnútok ľudí z univerzitného prostredia aj o tom, že moje prednášky sú moje know-how a prečo by som ich mal len tak zverejňovať...
Ale veď keď dám svetu vedieť o svojom know-how, tak svet ma bude prijímať ako odborníka na danú oblasť a to je predsa dobre. V každom prípade je to sociálny problém a ľudia tieto nové prístupy prezentácií zatiaľ u nás neakceptujú.
Ktoré aktuálne trendy a témy by nemali chýbať v učebných osnovách pre oblasti kybernetiky a automatizácie na univerzitách?
Profesne sa veľmi veľa pohybujem v oblasti softvérových riešení a nástrojov a v robotike. V uvedených oblastiach cítiť tlak na to, aby sa čo najviac rozmýšľalo v intenciách nadnárodných štandardov. Tieto sú určujúce tak pre softvér, ako aj hardvér. A aj keď sa to priamo nedotýka učebných osnov, ale takisto za veľmi dôležité považujem to, aby sme ako univerzity boli prítomní v medzinárodnom priestore. A to nielen tým, že my budeme cestovať do zahraničia, ale aby sme boli schopní svojimi výsledkami a možnosťami spolupráce pritiahnuť zahraničie ku nám. Na našej katedre sa to čiastočne darí, pretože zástupcovia japonských univerzít nás navštívili už niekoľkokrát a stále sa sem radi vracajú.
Ako vnímate možnosti spolupráce vášho pracoviska s nedávno založeným Národným centrom robotiky v Bratislave?
Z pohľadu našej katedry sme otvorení každej zaujímavej spolupráci. Pri vzniku Národného centra robotiky sme neboli priamo oslovení, ale možno ďalším krokom po vzore napríklad Švajčiarska by mohlo byť definovanie nejakej národnej stratégie pre rozvoj robotiky na Slovensku. Do jej tvorby by sa mali zapojiť všetky relevantné univerzitné pracoviská, výskumné a vývojové ústavy, komerčné firmy a pod. Myslím, že skúsenosti a vedomosti koncentrované na našej katedre by predstavovali zaujímavý príspevok pri definovaní takejto stratégie.
Aké výzvy podľa vás stoja pred technickým vysokým školstvom na Slovensku do najbližších rokov?
Vzhľadom na to, že stredné odborné školstvo za posledné roky výrazne prepadlo z hľadiska záujmu mladých ľudí, kvality pedagogického personálu či materiálneho vybavenia, čakajú aj technické univerzity ťažké časy. Uberanie nárokov na základné vedné predmety, ako je matematika, fyzika a pod. vedie k znižovaniu zdatnosti absolventov stredných škôl zvládnuť nároky technického vysokého školstva. Nechápem, prečo sa napr. povinne nematuruje na všetkých stredných školách z matematiky. Táto skutočnosť výrazne ovplyvňuje kvalitu študentov, ktorí prichádzajú na vysoké školy. Neodsudzujem netechnické vedy, ale práve technické vedy sú dominantné pri tvorbe hodnôt a nových vecí každej spoločnosti. A to čo som už spomínal na začiatku nášho rozhovoru, silne tlačiť na rozmýšľanie už na stredných odborných školách. Niekedy sa stretávam pri mojej práci s ľuďmi, ktorí majú veľké nadšenie ale málo znalostí. V Japonsku majú k tomu veľmi trefné príslovie, ktoré tvrdí „nadšenie bez znalostí, je ako loďka na suchu“. Nadšenie samo o sebe nestačí na to, aby ste dokázali vytvoriť hodnotu. Musíte mať aj znalosti.
Ďakujeme za rozhovor.