Otázky energetickej politiky Európskej únie (1)

Každý štát má obavy z energetickej závislosti, výnimkou nie je ani Európska únia, ktorej väčšina členských štátov vo veľkej miere závisí od dovozu energetických nosičov. Energetika sa v členských štátoch stala strategickým priemyselným odvetvím. Zohráva dôležitú úlohu v politických rozhodnutiach a na medzinárodnej scéne bola jednou z najdiskutovanejších problematík už aj pred rusko-ukrajinskou plynovou krízou.

Energetická politika EÚ sa zrodila v súlade so všeobecnými hospodársko-politickými cieľmi, ktoré sú založené na integrácii trhu, deregulácii, udržateľnom rozvoji, obmedzení štátnych zásahov, ako aj na hospodárskej a sociálnej kohézii. Okrem spomenutých cieľov boli ako základné ciele určené aj konkurencieschopnosť, bezpečné zásobovanie a ochrana životného prostredia, ktoré vyžadujú splnenie mnohých podmienok a vykonanie mnohých úloh.

Z hľadiska vytvorenia vnútorného trhu so zemným plynom a elektrickou energiou má prvoradý význam rovnaká dostupnosť prepravných a distribučných sietí na území celého spoločenstva. Vážnym problémom je prehlbujúca sa závislosť Európy od importovaných uhľovodíkov, pričom sa očakáva, že miera závislosti bude ďalej rásť. Jedným z troch základných východiskových bodov európskej energetickej politiky je práve preto zníženie závislosti EÚ od importu uhľovodíkov, ako aj zvýšenie bezpečnosti a efektívnosti zásobovania, resp. podpora hospodárskej súťaže.

Európska únia vyrába 895,45 miliónov toe energie, čo je len necelá polovica jej energetickej spotreby, ktorá dosahuje 1 806,38 miliónov toe. Ďalším problémom je to, že EÚ vyše 50 % svojej energetickej spotreby dováža a ak bude súčasná prax pokračovať, nároky na import sa môžu v nasledujúcich 10 – 20 rokoch zvýšiť až na 70 %. Do roku 2030 budú naďalej zohrávať rozhodujúcu úlohu fosílne zdroje energie, ktoré budú tvoriť približne 77 % primárnych energetických zdrojov. V prípade ropy sa do roku 2030 predpokladá 24 % nárast, v prípade zemného plynu je prognóza rastu 42 %.

Z krátkodobého a dlhodobého hľadiska sa svet, teda aj EÚ môžu opierať o fosílne palivá, čiže o uhlie, zemný plyn a ropu, prirodzene za predpokladu paralelného zmierňovania škôd na životnom prostredí a zvyšovania podielu alternatívnej energie. 23,9 % spotrebovanej energie pochádza zo zemného plynu a 36,4 % zasa z ropy.

34 % ropy a 40,8 % zemného plynu sa dováža z Ruska. Ak nedôjde k zmenám, tak sa do roku 2030 závislosť od Ruska v prípade zemného plynu zvýši na 60 %, z hľadiska celkovej vonkajšej hodnoty až na 80 %, v prípade zemného plynu môže závislosť už v roku 2020 dosiahnuť 90 %. Spomedzi fosílnych palív dochádza k najnižším emisiám oxidu uhličitého pri plyne, čo hrá veľkú úlohu pri prechode Európy na systémy s nízkymi emisiami oxidu uhličitého.

Plynové spory a blokády dodávky plynu sú typickým príkladom toho, že Rusko zneužíva energetické zdroje ako politickú zbraň, na základe čoho sú oprávnené obavy o jeho obchodnej dôveryhodnosti. 1. januára 2006 a 1. januára 2009 Rusko uzatvorilo kohútiky plynovodu smerujúceho na Ukrajinu pre bilaterálne cenové spory, pričom spôsobilo veľké hospodárske škody krajinám, ktoré sú od neho úplne závislé, najmä Slovensku.

Dnes je už jasné, že zásobovanie EÚ energiou z prevažne nestabilných a nedemokratických krajín môže poškodiť a ohroziť dlhodobé hospodárske a politické záujmy členských krajín. Energetická bezpečnosť je jednou zo základných podmienok všeobecnej bezpečnosti EÚ, preto je strategickým cieľom zabezpečiť zásobovanie členských krajín zemným plynom. Kľúčové je aj to, aby únia nielen reagovala na vzniknuté krízové situácie, ale dokázala aj predvídavo konať, preto treba opatrenia zamerané na adekvátne fungovanie vnútorného energetického trhu doplniť o proaktívnu energetickú diplomaciu, ktorej cieľom je posilnenie vzájomnej spolupráce s hlavnými producentskými, tranzitnými a spotrebiteľskými krajinami.

Na základe nedávnych plynových kríz je jasné aj to, že v podmienkach zvyšujúcej sa závislosti od importu a stupňujúceho sa rizika ohrozenia dodávok a tranzitu už súčasná smernica o bezpečnom zásobovaní zemným plynom neposkytuje dostatočnú ochranu a treba ju prehodnotiť. Proces budovania plne liberalizovaného vnútorného energetického trhu sa ešte neskončil, pričom sa javí, že je čoraz naliehavejšie prijať opatrenia, ktoré v EÚ zvýšia bezpečnosť zásobovania zemným plynom. Potrebujeme spoločnú európsku energetickú stratégiu, ktorá zomkne producentov, distribútorov a spotrebiteľov, aby mohli spoločne bojovať za svoje záujmy a vytvorili transparentný a udržateľný energetický systém, ktorý posilní regionálnu diverzitu zásobovania energiou. Domnievam sa, že komplexná a rýchla realizácia takéhoto nariadenia spolu s reguláciou vnútorného energetického trhu výrazne zníži zraniteľnosť EÚ voči vonkajším problémom s dodávkami a zároveň posilní úlohu európskych plynárenských spoločností vo svete, resp. geopolitickú pozíciu EÚ ako globálneho strategického aktéra.

Treba prehodnotiť aj pojem mimoriadna energetická situácia, veď v zmysle súčasných pravidiel treba v prípade 10-percentného poklesu importu v EÚ automaticky vyhlásiť mimoriadnu situáciu. Tento limit nie je adekvátny, veď sa môže stať, že Slovensko bude bojovať so stopercentnou krízou, no na úrovni EÚ výpadky v dodávkach plynu ešte 10 percent nedosiahnu. Treba umožniť, aby sa mimoriadna situácia dala vyhlásiť aj vo vopred určených geografických oblastiach EÚ.

Z dlhodobého hľadiska budú všetky stratégie zamerané na bezpečnosť zásobovania energiou vyžadovať väčšiu diverzifikáciu dodávateľov, zdrojov a dodávateľských trás. Nemôžu v nich však chýbať ani dotknuté tretie krajiny, najmä v dôsledku európskej susedskej politiky. Potrebujeme priebežný dialóg aj v čase krízových situácií v oblasti dodávok aj mimo nich. Na túto úlohu treba určiť zodpovedných, ktorých úlohou bude zabezpečiť kontinuitu komunikácie.

Ako prioritu musíme chápať aj fakt, že dodávky plynu musíme všetkým európskym občanom zabezpečiť za prijateľné ceny. Občania musia mať ľahký a jednoduchý prístup k energii aj v prípade krízovej situácie. Musíme spomenúť aj možnosti, ktoré ponúka ťažba bridlicového plynu, vďaka ktorému môže Európa získať mnoho pozitívnych výhod – najmä členské krajiny v strednej a vo východnej Európe.

Vďaka nemu môžeme výrazne znížiť našu energetickú závislosť od Ruska; veď podľa najnovšieho výskumu Energy Information Agency disponuje Európa 15 triliónmi metrov kubických bridlicového plynu. Bridlicový plyn je prírodný plyn, ktorý sa v prírode vyskytuje vo veľkom množstve a dnes sa už dá z bridlice ľahko ťažiť. Bridlica je jemnozrnná usadená hornina bohatá na petrolej a prírodné plyny. Rozvoj baníckych technológií v poslednom desaťročí a rozšírenie vodorovných vrtov  a hydraulického štiepenia umožnilo prístup k veľkému množstvu bridlicového plynu, ktorý sa predchádzajúcimi technológiami ekonomicky nevyplatilo ťažiť. Bridlicový plyn je oveľa čistejší ako uhlie alebo ropa, emisie oxidu uhličitého sú v porovnaní s uhlím polovičné, má nízky obsah dusíka a oxidu siričitého, pričom neobsahuje ani olovo.

Európsku úniu čaká z hľadiska energetickej stratégie ešte veľa výziev. Ratifikáciou Lisabonskej zmluvy však urobila prvé kroky k dobre fungujúcemu vnútornému energetickému trhu, bezpečnosti dodávok a energetickej efektívnosti. Neslobodno však zabúdať na fakt, že energetická závislosť EÚ stále rastie, pričom jej energetický systém vyžaduje významné investície, ako ani na to, že Európa ešte stále bojuje s dôsledkami ekonomickej krízy. Na zlepšenie tejto situácie a realizáciu stratégie Európa 2020 je potrebná nová energetická stratégia, keďže súčasná situácia v oblasti európskych právnych noriem týkajúcich sa energetiky nie je uspokojivá. Zásadný význam má prehĺbenie synergie medzi vnútornou a vonkajšou dimenziou európskej energetickej politiky.

Strategické ciele sú potrebné v troch kľúčových oblastiach:

• posun k energetickým systémom s nízkou mierou využitia uhlia,
• záruka bezpečnosti dodávky energie pre všetkých spotrebiteľov,
• distribúcia energie za dostupné ceny v záujme zvýšenia konkurencieschopnosti EÚ.

Primárnym cieľom je vytvorenie ekonomiky, ktorá má nízku mieru využitia uhlia, druhoradý cieľ je energetická bezpečnosť, no treba ju dosiahnuť tak, aby ceny energií boli pre obyvateľov prijateľné.

Z hľadiska komponentov energetického zásobovania treba znížiť zvyšujúcu sa závislosť od importovaných fosílnych palív a v čoraz väčšej miere využívať obnoviteľné zdroje energie a možnosti atómovej energie, ktorá nezaťažuje prostredie emisiami oxidu uhličitého.

V novej energetickej stratégii však nemôžu chýbať ani zdroje, ktoré dokážu zabezpečiť ciele stanovené v stratégii Európa 2020, ako aj ciele energetickej bezpečnosti, ktoré boli ratifikované  v Lisabonskej zmluve. Na vytvorenie a prevádzku energetických systémov EÚ (siete, výroba, prepravná kapacita) sú potrebné miliardové investície. Jednou zo základných podmienok zamedzenia plynovej krízy, na ktorú sme si v posledných rokoch už zvykli, je prepojenie európskych plynovodov.

Dnes je už jasné, že trh sám nedokáže financovať všetky investície do infraštruktúry, preto na ne musí formou podpory prispieť Európska komisia. Treba vytvoriť stratégie integrácie energetických trhov v celej Európe. Treba podporiť Ukrajinu, ktorá sa v roku 2009 podmienečne pripojila k energetickému spoločenstvu, a pomôcť jej, aby svoje zákony týkajúce sa zemného plynu prispôsobila právnym normám únie. Zvýšenú pozornosť si zasluhujú aj projekty ako Nabucco, veď plánovaný južný plynovod vo veľkej miere prispeje k tomu, aby zemný plyn prišiel do Európy z nových zdrojov a po nových trasách. Vytvorenie nových cezhraničných plynovodov a vyriešenie otázky uskladnenia plynu je určujúcim prvkom energetickej infraštruktúry Európskej únie.

Pokračovanie v ďalšom čísle.