V druhej časti seriálu sa pozrieme na to, aké sú podľa I. Mikloša súvislosti ekonomiky a prebiehajúcej pandemickej krízy a ako sa s týmto vývojom vyrovnala európska aj slovenská ekonomika.

Nízka spotreba aj investície

To, že sa kvantitatívne uvoľňovanie a expanzívna menová politika v období pandémie ešte znásobili, vidí I. Mikloš ako problém. „Na druhej strane je to logické, lebo zase prišla kríza. Len rozmer tých stimulov je niekoľkonásobne väčší, ako to bolo v krízových rokoch 2008 – 2009. Navyše napriek obrovskému balíku peňazí, ktorý sa po roku 2008 dostal do obehu, neprišlo k očakávanej inflácii, ale na prekvapenie mnohých ekonómov k deflácii. Centrálni bankári aj politici predpokladali, že keď oživia ekonomiky, firmy budú viac investovať, ľudia viac míňať. No to sa nestalo, pretože aj keď bolo v obehu a ekonomike viac peňazí, vďaka menšej spotrebe rástla u ľudí miera úspor a miera investícií vo firmách nebola priamo úmerná miere naliatych peňazí. Jeden z dôvodov je podľa mňa ten, že ľudia majú obavy. Dôvera ľudí v udržateľnosť dlhového modelu ekonomického rastu je totiž veľmi malá. Druhým dôvodom, prečo to doteraz neviedlo k vysokej inflácii, bolo to, že napriek nalievaniu peňazí agregátny dopyt v reálnej ekonomike nerástol, pretože ľudia zvýšili mieru úspor a firmy investovali menej, ako sa predpokladalo. Ponuka bola zároveň pomerne veľká, pretože rástla ekonomika Číny a iných krajín, technológie umožňovali zlacňovať cenu tovarov a pod.,“ myslí si I. Mikloš.

Pravidelne sa robia prieskumy dôvery obyvateľstva v budúcnosť, pričom od roku 2008/2009 táto dôvera výrazne klesá, čo je jeden z dôvodov ohrozenia fungovania systému ako takého, rastu extrémistických a antisystémových strán a hnutí a pod. Na otázku „Myslíte si, že vaše deti sa budú mať lepšie, ako sa máte vy?“ odpovedajú obyvatelia čoraz väčšieho počtu krajín negatívne, čo má za následok obmedzovanie výdavkov na investície a míňanie. Slabá investičná a spotrebiteľská aktivita sa následne prejavuje na cene aktív (akcií, obligácií, cenných papierov, nehnuteľností), čo spôsobilo napr. bezprecedentný rýchly rast akcií na burzách či rast cien nehnuteľností, a to opäť ohrozuje systém ako taký. Kvantitatívne uvoľňovanie teda vedie nielen k zmäkčovaniu prostredia, ale aj k nárastu príjmových nerovností.

Rastúca inflácia

V súčasnosti sa už však ukazuje, že tých naliatych peňazí do obehu bolo tak veľa, že sa prejavujú inflačné dôsledky. Medziročná inflácia v USA dosiahla v septembri tohto roku 5,4 % a na Slovensku okolo 4 %, čo je v porovnaní s vývojom za posledných dvadsať rokov obrovský nárast. Po nástupe pandémie ľudia ešte viac zvýšili mieru úspor, po jej zoslabnutí chceli spotrebu realizovať, následne prišli problémy v oblasti elektroniky s dodávkami čipov, emisnými povolenkami v energetike, dodávkami ruského plynu atď. To všetko je vodou na mlyn rastúcej inflácii. Väčšina analytikov si myslí, že to nie je zásadnejší problém a po vyriešení problémov v logistických reťazcoch, na strane ponuky a keď prejde zima a dorieši sa otázka Nord Streamu atď., systém sa dostane do normálu. Európska centrálna banka preto neplánuje zastaviť kvantitatívne uvoľňovanie, pretože už v budúcom roku a v ďalších rokoch očakáva čoraz nižšiu infláciu. Či bude vývoj naozaj takýto, to nevie povedať s určitosťou nikto.

Neudržateľnosť trvalého rastu

Jedna vec je dosť varovná. Udržateľnosť ekonomického modelu založeného na neustálom náraste dlhu pri stave, keď sa nerobia reformy a ekonomiky sa nečistia o nesolventné firmy, je veľmi otázna. Bez reforiem je totiž potrebných čoraz viac peňazí a dlhu, aby sa dosiahla jednotka rastu. Už len z hľadiska logiky zdravého rozumu je takýto vývoj dlhodobo neudržateľný. Nikto nevie, ako dlho sa dá tento model predlžovať, ale donekonečna to určite nebude. „Lebo keby to tak bolo, potom by platila tzv. modern monetary theory, ktorá hovorí, že takýto rast možno dlhodobo udržiavať tlačením stále väčšieho množstva peňazí a ich nalievaním do systému. Aj keď to tak od roku 2009 fungovalo, teraz sa ukazuje, že asi je tomu koniec,“ myslí si I. Mikloš. „Pomer globálneho dlhu zahŕňajúceho verejný a súkromný dlh a globálneho HDP dosiahol také rozmery ako historicky ešte nikdy predtým. A ak sa to k týmto číslam približovalo, tak to doteraz viedlo k veľmi zlým udalostiam, napr. k vojnám.“ Celkový globálny dlh (verejný, firemný a súkromný) dosiahol minulý rok 356 % globálneho HDP, pričom len za posledný rok vzrástol o 36 percentuálnych bodov. Tento vývoj predlžuje celkovú neefektívnosť systému a je príčinou, prečo nedochádza k reformám, ktoré majú viesť k rastu konkurencieschopnosti. Dobrým ukazovateľom je aj počet bankrotov firiem, ktoré neprinášajú do systému hodnotu a viažu len prostriedky, ktoré by solventnejšie, zdravšie spoločnosti dokázali využiť napr. na inovácie. To je aj príčina nižšej konkurencieschopnosti Európy oproti USA, keď v roku 2020 v porovnaní s rokom 2019 počet bankrotov v USA neklesol, ale napr. vo Veľkej Británii sa znížil o 20 %, v Nemecku takmer o 30 % a vo Francúzsku takmer o 40 %. V Európe teda došlo k ďalšiemu znižovaniu počtu bankrotov oproti minulosti, keď ich už aj tak bolo pre zdravý vývoj ekonomiky málo.

Konkurencieschopnosť Európy klesá

Špecifickým problémom Európy je teda absencia potrebných reforiem, nedostatočná flexibilita a čistenie trhov a nedostatočná miera integrácie v niektorých veciach, keď by Európa v protiklade s ekonomickým nacionalizmom mohla dosiahnuť oveľa viac. EÚ má stále väčší podiel na objeme celosvetového obchodu ako USA, ale vďaka svojej nejednotnosti a chýbajúcemu jednotnému trhu v niektorých oblastiach je na tom v porovnaní s USA horšie. Zásadný problém Európy, ktorý sa už ukazuje v súčasnosti, bude, že zaostáva v reformách, klesá jej konkurencieschopnosť a narastajú rozdiely v konkurencieschopnosti medzi severnou a južnou časťou Európy, čo je a bude problém najmä z hľadiska udržateľnosti jednotnej meny.

„Napätie v eurozóne je a bude dané tým, že sa zväčšujú rozdiely v konkurencieschopnosti medzi juhom a severom. Ak sa chudobnejšie krajiny začnú približovať k tým bohatším a ak sa budú zmenšovať rozdiely v ekonomickej úrovni a najmä v konkurencieschopnosti, tak to možno nazvať obrazom zdravého vývoja,“ hovorí I. Mikloš. Aj vďaka tomu, že južné krajiny robili len minimálne reformy a využívali nástroje kvantitatívneho uvoľňovania, narástol rozdiel v konkurencieschopnosti a euro je už pre ne „príliš silné“, čo spôsobuje ďalšie problémy. Keby neboli súčasťou eurozóny, tak by mohli devalvovať menu a ľudia by tam boli o niečo chudobnejší. No keďže sú, tak to musia urobiť implicitnou devalváciou, t. j. znižovaním platov či dôchodkov. A to je politicky veľmi problematické a ťažké.

Tento problém sa nedá efektívne vyriešiť inak ako tým, že menej konkurencieschopné krajiny budú robiť viac reforiem, čím by mohli naštartovať svoju ekonomiku. To je príklad krajín stredoeurópskeho regiónu. Alebo sa to dá vyriešiť transferom peňazí, čo je zase príklad zjednoteného Nemecka, keď bohatý západ zaplatil vyrovnanie úrovne chudobnejšiemu východu. V praxi ide zväčša o kombináciu ekonomických reforiem a transferovej únie, čo je zase príkladom nového Plánu obnovy, ktorý nedávno schválila EÚ.

Ekonomiku Slovenska už musia ťahať inovácie

Slovensko má ešte špecifický problém v tom, že sa už dlho žiadne reformy nerobili. Kým donedávna sme ešte rástli a dobiehali ekonomickú úroveň západných krajín, v súčasnosti začíname stagnovať a vzďaľovať sa. Okrem chýbajúcich reforiem sa na tomto stave podpísalo to, že sa naša ekonomika nemenila kvalitatívne, nereštrukturalizovala sa. Predchádzajúce reformy urobili zo Slovenska konkurencieschopnú krajinu v oblasti masovej priemyselnej veľkovýroby, čo však narazilo na hranice ďalšieho rastu. Vďaka rastu ekonomiky a miezd sme sa stali drahšími a začali sme postupne strácať konkurencieschopnosť voči krajinám, ktoré sú schopné tie isté výrobky vyrábať v rovnakej kvalite, ale za nižšiu cenu. Pritom sa nepodarilo naštartovať prechod našej ekonomiky od masovej priemyselnej veľkovýroby a montáže založenej na práci rúk k ekonomike ťahanej inováciami.

Svetové ekonomické fórum zostavuje ukazovateľ tzv. Global Competitiveness Index, na základe ktorého rozdeľuje krajiny do troch kategórií. Prvou sú tie najchudobnejšie krajiny, ktoré majú veľa nevyužitej pracovnej sily, pôdy a pod., ktoré, ak sa využijú, spôsobia rast ekonomiky, čo sa označuje ako factor driven economies. Keď sa potenciál zaangažovania voľných výrobných faktorov vyčerpá, treba rast ekonomiky ťahať zvyšovaním efektívnosti. A sem už patria krajiny z druhej kategórie, tzv. efficient driven economies. Ak sa minú možnosti zvyšovania cez efektivitu v rámci tej štruktúry ekonomiky, akú má daná krajina, treba presadiť kvalitatívnu zmenu a ťahať rast ekonomiky inováciami, tzv. innovation driven economies. Podľa tejto kategorizácie je hranica medzi druhou a treťou kategóriou niekde medzi 17 – 18-tis. USD na obyvateľa. Slovensko je už nad touto hranicou, takže sme už príliš bohatí na to, aby bolo možné rast našej ekonomiky v terajšej štruktúre poháňať len zvyšovaním efektívnosti výroby a fungovania služieb bez výraznejších inovácií.

Štyri kľúčové oblasti

Ak sa nepodarí transformovať našu ekonomiku na takú, ktorá bude ťahaná inováciami, tak sa ocitneme, a už sa to v podstate deje, v tzv. middle income trap – pasci stredných príjmov. Aby sme sa z tejto pasce dostali, sú potrebné reformy realizované v nasledujúcich štyroch oblastiach. Prvou sú zdravé a udržateľné verejné financie, ktoré budú v dobrých časoch produkovať prebytky a v horších časoch pomôžu pri boji s krízou. Verejné financie však treba udržiavať zdravé takým spôsobom, aby neboli prekážkou zdravého a udržateľného rastu. Druhou oblasťou je podnikateľské prostredie, ktoré sa na Slovensku už dlhé roky zhoršuje najmä z hľadiska vymožiteľnosti práva, byrokracie či korupcie. Treťou je efektívny verejný sektor a kvalitné verejné služby. Štvrtou je vzdelanie, veda, výskum, inovácie, čo spolu tvorí znalostnú ekonomiku. V tejto oblasti je situácia veľmi zlá, zaostávame nielen v porovnaní s okolitými krajinami, ale aj v porovnaní s vlastnou minulosťou, keď sú dnešní 20 – 30-roční ľudia na tom z hľadiska vzdelania horšie ako dnešní päťdesiatnici a starší, ktorí študovali v posledných rokoch socializmu.

Ja som optimista

Napriek všetkému, čo I. Mikloš vo svojej prednáške spomenul, nie je pesimista. Vrátil sa ešte k jednej prognóze zo 70. rokov minulého storočia, ktorá bola v tom čase veľmi populárna. V roku 1972 existoval Rímsky klub, čo bolo združenie najvplyvnejších svetových vedcov z rôznych oblastí, ktorí vydali tzv. Správu Rímskeho klubu s predpoveďou, že zhruba o 40 – 50 rokov, čo je vlastne naša súčasnosť, zanikne život na Zemi z dôvodu vyčerpania všetkých surovinových zdrojov, životné prostredie bude také znečistené, že bude brániť životu a pod. Správa vyvolala pomerne veľký ohlas aj preto, že bola vytvorená pomerne sofistikovane, na základe vedeckých výpočtov a matematických modelov. No ako vidno, tieto predpovede sa vôbec nenaplnili. Problém bol v tom, že správa vychádzala z extrapolácie dovtedajšieho vývoja. „Najväčšia nádej teda spočíva v tom, že veda, výskum, inovácie, ale aj podnikanie, konkurencia, ekonomická aj politická sloboda vždy viedli k tomu, že výzvy, pred ktorými ľudstvo stálo v histórii, sa podarilo zvládnuť,“ uzavrel svoje úvahy I. Mikloš.

Spracované podľa prednášky Ivana Mikloša na medzinárodnej konferencii ENERGOFÓRUM 2021.

Koniec seriálu.