Investori na túto „hru“ dosť často pristupujú. Ich motivácia je jasná – stavebná spoločnosť sa stáva generálnym dodávateľom. Investorovi odpadajú problémy a náklady spojené s koordináciou medzi dodávateľmi stavebných a technologických častí a získa aj jedného garanta celej realizácie. Stavebná spoločnosť zase získa pridanú hodnotu, ktorá je tvorená sumou ziskov na jednotlivých technologických dodávateľoch. Z vlastných skúseností si dovoľujem tvrdiť, že stavebné spoločnosti na Slovensku nie sú v skutočnosti pripravené na rolu vyššieho dodávateľa v takom zmysle, aby zabezpečovali aj dodávku zložitejšej technológie alebo koordináciu viacerých profesií.
Nedisponujú vlastnými technológmi ani špecialistami pre profesie, ktoré zastrešujú. Ich všeobecný prístup je taký, že ponúknu subdodávateľom zmluvy s veľmi tvrdými a nevyváženými obchodnými, garančnými a finančnými podmienkami, ktoré prenesú na subdodávateľa niekoľkonásobné riziko v porovnaní s rizikom, ktoré znáša samotná stavebná spoločnosť. Spoliehajú sa na to, že kríza prinúti subdodávateľa akceptovať tieto podmienky. Koordinácia na stavbe vyzerá potom tak, že technologickí dodávatelia sa koordinujú sami. Stavbári sa tiež snažia maximum činností zabezpečovať lacnými živnostníkmi (ktorí v horšom prípade nie sú ani zaplatení).
Pravidlo, že outsourcovať by sme mali len činnosti, ktorým rozumieme, u nich absolútne neplatí. Najradšej outsourcujú činnosti, ktorým vôbec nerozumejú. Jediným kritériom výberu dodávateľa sa stáva cena. Cena, ktorá je však často fiktívna, lebo väčšinou oslovujú irelevantných dodávateľov. Výsledkami takejto realizácie investičného zámeru sa väčšinou stáva akási zlátanina technológie a stavby, ktorá je tak-tak funkčná a vôbec nie je z hľadiska dlhodobej prevádzky a údržby efektívna. Navyše aj tá obmedzená funkčnosť je garantovaná len počas záručnej lehoty – dvoch alebo piatich (?) rokov. A investor? Ten potom investuje ďaleko viac po uplynutí záručnej lehoty. To je však už iný prípad.