Niekde sa manažmenty rozhodli riešiť údržbu, prípadne ďalšie činnosti využívaním dodávateľských organizácií (v posledných rokoch sa už stretávame dokonca aj s outsorcingom samotných výrobných činností). O dôsledkoch týchto krokov sa už povedalo a popísalo veľa. Nedovolil by som si komplexne tento proces zhodnotiť. Rád by som ho však dal do súvislosti s javom, ktorý by som nazval „zastarávanie technologického vybavenia slovenských podnikov“. V priemernom slovenskom výrobnom podniku je dnes málo technických kádrov, že tieto sú úplne pohltené operatívou. Neostáva im čas sledovať nové technológie a riešenia, ktoré by sa dali aplikovať v ich podmienkach. Mohlo by sa zdať, že tu vzniká priestor pre dodávateľov.
Tým však väčšinou chýbajú podrobné znalosti podmienok výrobného závodu. Ako zástupca dodávateľskej organizácie sa často stretávam aj s tým, že ak chceme ísť ponúknuť novú technológiu či riešenie, ktoré môžu byť rýchlo návratné, môžu zlepšovať konkurencieschopnosť, pracovné podmienky nášho potenciálneho partnera atď., nemá nás kto vypočuť, alebo ten, kto nás vypočuje, nedokáže našu ponuku technicky posúdiť. Už sme sa naučili, že našich poslucháčov zaujímajú hlavne čísla. Preto sa v prvom rade snažíme skalkulovať návratnosť riešenia. Ak je naša kalkulácia dostatočne presvedčivá, potom už treba predložiť len referencie. A tam je pes zakopaný. Nová technológia totiž nemôže mať stovky referencií – keď ich má, už nie je novou. Ak nepredložíme relevantný počet aplikácií a náš partner nie je v stave ponuku technicky posúdiť, automaticky ju zamietne. A tak sa v našich podnikov aplikujú hlavne „overené riešenia“.