Prácu zariadenia ovplyvňujú vonkajšie zaťažujúce faktory, ale aj prostredie, v ktorom môže pôsobiť viac či menej nepriaznivých javov, ako je špičkové zaťaženie, dynamické rázy a pod.
Vidieť za hranice vlastného odboru, v tom je skutočná vzdelanosť človeka. Takýmto vedcom, ktorý dokázal systémovo myslieť bol Leonardo da Vinci. Za jeho učňovských čias (narodil sa 15. apríla 1452) si všetci učni museli viesť libro di bottega (pracovné zošity). Boli to vlastne denníky, do ktorých si značili všetky technické pokyny, postupy, ale aj osobné názory, vlastné postrehy a nápady, či už v podobe textov, alebo nákresov. Tieto pracovné návyky si osvojil aj sám Leonardo, čo mu pomáhalo v jeho návrhoch.
Hoci nemal univerzitné vzdelanie, tvrdým štúdiom sa snažil tento hendikep prekonávať. Pri každej príležitosti diskutoval s učencami a v študovni si hromadil množstvo kníh. Keď mu tiahlo na štyridsiatku, napísal tieto slová: „Moje myšlienky sú lepšie, lebo sú založené na skúsenostiach a nie na slovách, ktoré napísali iní. Skúsenosť je učiteľkou všetkých, ktorí dokážu dobre písať.“ Napriek tomu, že odvtedy prešlo už niekoľko storočí, nemali by sme si aj dnes z toho vziať príklad?
V prístupe k vzdelávaniu zamestnancov v západných firmách v porovnaní s japonskými je zásadný rozdiel. Kým v západných krajinách je záujem o vzdelávanie na rôznych stupňoch riadenia odlišný, v japonských majú zamestnanci už tradične rovnomernejší prístup. Potom aj komunikácia o predmete záujmu je ľahšia a riešenie sa nájde rýchlejšie. Prejaví sa to na kvalite produktu a starostlivosti o výrobné prostriedky.