Skôr nás zaujímali oblasti, ktoré by sa dali zhrnúť do pojmov „poskytovanie primeraného objemu kvalitných dát používateľom systémov“ a „poskytovanie primeraného množstva hodnoverných alarmov rôznych priorít používateľom podľa pridelených kompetencií“. V istom okamihu sme si totiž uvedomili, že používatelia si postupne zadefinovali väčší objem požadovaných informácií, ako sú schopní fyzicky vnímať a vyhodnocovať. Do istej miery je to dané vývojom v našej spoločnosti, keď sa v posledných rokoch kládol dôraz na zvyšovanie výkonnosti a efektivity jednotlivých pracovníkov a tiež rozširovanie počtu monitorovaných technologických objektov. Výsledkom je, že kým pred 10 rokmi pripadalo na jedného dispečera 50 – 70 technologických objektov, dnes je to 700 – 800 a okrem toho pribudli nové činnosti s prevádzkovaním poruchovej linky. Podobný pomer je aj pri používateľoch systému z oblasti merania alebo prevádzky technológie. Z toho vyplynulo, že ani rozsah poskytovaných údajov cez SCADA nemôže byť „strnulý“, ale musí sa priebežne prispôsobovať možnostiam používateľov týchto informácií. Samozrejme to neznamená elimináciu kľúčových informácií súvisiacich s bezpečným prevádzkovaním siete, ale poslúži to na elimináciu signálov typu „nice to have“. Často to boli informácie vyžadované s tými najlepšími úmyslami, ale keď príde nejaká informácia (aj alarm), napr. stokrát denne bez toho, že by naň niekto reagoval (napr. výjazd údržby), tak je asi zbytočný a len zbytočne zapĺňa zoznamy udalostí alebo alarmov. Reagovali sme na to zavedením systému, keď priebežne vyhľadávame a vyhodnocujeme „podozrivé“ signály a pravidelne raz mesačne na stretnutí so všetkými zainteresovanými používateľmi prijímame konečné stanovisko o ich eliminácii alebo zachovaní. Na záver teda odpoveď na otázku položenú v prvej vete príspevku – jedným z kritérií je aj také nastavenie systému, keď nebude hroziť strata závažnej informácie schovanej v balaste nepodstatných informácií.