Netreba sa prispôsobovať žiadnym existujúcim riešeniam či hľadať spôsoby, ako zlúčiť a paralelne prevádzkovať staré aj nové. Keď treba po x rokoch prevádzkovania začať proces obnovy (či už z dôvodu ukončenia podpory produktu alebo z iných), je v úplne odlišnej situácii. Prvé základné rozhodnutie, ktoré musí prevádzkovateľ v takejto situácii prijať, či pôjde cestou „big bangu“ a vymení celú technológiu naraz, alebo pôjde cestou postupnej obnovy. Keď nie je prevádzkovateľ jednoznačne technickými alebo prevádzkovými dôvodmi donútený ku kompletnej výmene, volí väčšinou cestu postupnej obnovy. Je to dané ekonomickými a kapacitnými dôvodmi, ale tiež snahou zachovať v spoľahlivej prevádzke čo najväčšiu časť prevádzkovanej technológie. V prípade postupnej obnovy treba odpovedať na niekoľko zásadných otázok:
- Zachovať v záujme kompatibility doterajšie štandardy (aj keď možno zastarané), alebo ísť na nové štandardy (možno rizikové)?
- Ak nové štandardy, tak tie najnovšie alebo už dlhodobo overené inými prevádzkovateľmi?
- Orientovať sa len na nové štandardy, ku ktorým existujú komerčne dostupné „interface“ do sveta pôvodných štandardov, alebo pripustiť aj vlastný špeciálny vývoj?
Po zodpovedaní týchto otázok nie je zanedbateľný problém nastaviť správne tempo obnovy. Keď ho nastavíte príliš pomalé, narazíte na dva problémy:
- kým prídete na koniec, prvé vymieňané kusy už budú mať vek na ďalšiu výmenu a proces nikdy neuzavriete,
- nakupujete také malé objemy, že je problém dosiahnuť priaznivú cenu. Keď nastavíte tempo príliš rýchle, konvergujete k variantu „big bangu“ a strácate výhody postupnej obmeny. Celý proces ešte môže byť komplikovaný potrebou koordinácie s inováciami nadväzujúcich technológií. Aj keď je proces rozhodovania načrtnutý veľmi nahrubo, je jasné, že nie je jednoduchý a často existuje viac ako len jedno dobré a obhájiteľné riešenie. A obhájiteľné musí byť nielen voči vlastnému technickému svedomiu, ale tiež voči vedeniu spoločnosti, čo je niekedy tá ťažšia časť úlohy.