V rámci MIT Media Lab vediete skupinu s názvom Reagujúce prostredie. Môžete nám priblížiť, akým oblastiam sa venujete s hľadiska budov?

Zaoberáme sa napríklad tým, ako by sa ľudia mohli pripojiť k tomu veľkému elektronickému nervovému systému, ktorý v rôznych podobách pokrýva celú našu planétu. Vo všeobecnosti máme na mysli všetky veci, s ktorými človek prichádza do styku. Predstavte si budovy, ktoré sú takmer „predĺžením“ vášho tela. Namiesto regulácie teploty cez termostat umiestnený na stene bude priestor reagovať tak, aby ste sa cítili príjemne. Čiže týmto sa zaoberáme. Pred niekoľkými rokmi sme realizovali projekt, kde sme riadili termostat systému vetrania, kúrenia a klimatizácie (HVAC) prostredníctvom „obliekateľnej“ technológie.

A nie je to len o tom, že používate niečo nositeľné na riadenie teploty v miestnosti. Okrem toho získavate množstvo ďalších údajov zo snímačov – o lokalizácii, polohe, množstve aktivity, teplote, vlhkosti – to vo všeobecnosti povie technológii, ktorú máte na sebe, či sa cítite komfortne alebo nie. V nej sú totiž zabudované vaše osobné nastavenia komfortu a na základe porovnania s nimi sa HVAC systém automaticky nastaví. Stále mám pred očami budúcnosť, ktorá na nás čaká. V určitom bode by to malo byť všetko osobné: nejaké vecí, ktoré budeme nosiť a ktoré budú zdieľať informácie z prvej ruky.

V ktorých oblastiach inteligentných budov by sa mohli vaše projekty podľa Vás uplatniť?

V súčasnosti je na trhu množstvo produktov. Vďaka modulom bluetooth dokážete napríklad riadiť žiarovku. Prostredníctvom aplikácie vo vašom inteligentnom telefóne dokážete riadiť celé osvetlenie. Priemysel inteligentných budov sa uberá práve týmto smerom. Avšak my by sme radi začali od radikálnejšieho predpokladu. Predstavte si systémy v budovách, ktoré by bolo možné bezproblémovo „navrúbľovať“ na človeka, povedzme, ako protézu. Určite budete chcieť využiť informácie zo všetkých tých snímačov, aby ste dokázali znížiť množstvo energie, ktoré spotrebúvate. Chcem sa na to pozrieť takýmto radikálnym spôsobom a potom uvidíme, čo na základe takýchto predpokladov dokážeme spraviť. Snažíme sa myslieť dopredu.

Je to vec vzdialenej budúcnosti napríklad 10 rokov? Nie. Môžeme povedať, že s takýmito systémami sa budeme stretávať tak o dva, možno tri roky. Podobne ako zmenil web náš pohľad na osobný počítač, aj snímače „oslobodia“ mnohé zariadenia a aplikácie. Stanú sa dostupné pre takmer každú aplikáciu, ktorá z nich bude využívať údaje. A už nie sme od toho ďaleko. Snímače sú už na svojich miestach. Samozrejme, nie ešte v takom rozsahu, ako to bude neskôr, ale už teraz je v rôznych systémoch zabudovaných množstvo rôznorodých snímačov. Avšak bez nejakej spoločnej nadstavby nebudú vedieť medzi sebou komunikovať. Preto pracuje na štandarde alebo nejakom rámci, ktorý umožní prechod na takto fungujúcu realitu. Potom to už pôjde ako po masle. Následne začneme žiť v úplne, ale úplne inom ekosystéme. Všetko sa to udeje v krátkom čase.

Aký to bude mať podľa Vás vplyv na povolanie takého priemerného architekta? Predpokladám, že to bude výrazný posun v tom, čo si pod návrhom budov predstavujeme dnes.

Povedal by som, že áno. Napríklad zoberme si také osvetlenie – to sa zmení úplne. Systémy v budovách sa budú určite vyvíjať aj naďalej a čoraz viac sa budú zameriavať napr. na úsporu energie. No stále budú ďaleko od toho, aby dokázali reflektovať správanie užívateľov. Budovy budú „vedieť“ čoraz viac o tom, čo sa deje v ich vnútri. Informácie budú posielať a získavať od ľudí mnohými spôsobmi. Revolúcia, ku ktorej smerujeme, je charakterizovaná „obliekateľnými“ technológiami a zabudovanou výpočtovou infraštruktúrou vzdialenou od ručných zariadení či laptopov. Keď sa do takého štádia dostaneme, budú budovy vedieť o nás viac: v ideálnom prípade kto sme a kde sa nachádzame a v ďalšom štádiu aj to, čo chceme robiť.

Určite treba doriešiť niektoré otázky bezpečnosti, pričom niektoré veci musíme oželieť, aby sme niektoré údaje mohli zdieľať. Avšak verím, že existujú spôsoby, ako to zrealizovať. Informácie by mali byť pri našom pohybe rôznymi prostrediami poskytované tým najlepším spôsobom, ako to len bude možné. Mohli by nám ich poskytovať „obliekateľné“ technológie, môžu byť prístupné v niečom, čo bude ako mobilný telefón, steny by mohli byť veľkými monitormi. Architekti budú musieť rozmýšľať nad tým, akým spôsobom prichádzajú informácie od návštevníkov a ako sa prenášajú k nim, čo ľudia v danom priestore robia; budú musieť vedieť zrealizovať toto veľké prepojenie informácií, pretože to všetko bude čoskoro dostupné a nebude to už viac „neviditeľné“ ani „zamknuté“.

Čo myslíte, aký to bude mať dosah na výučbu a prax v oblasti stavebníctva a architektúry? Vyzerá to, že táto oblasť sa čoskoro stane úzkoprofilová, pretože tomu, ako to má všetko fungovať, bude rozumieť len úzky okruh ľudí.

Myslím, že sa stane to isté, čo aj s internetom, pretože to, o čom hovorím a čo sa už aj deje, je rovnaký druh revolúcie. Aj vtedy bol svet zaplavený počítačmi, neskôr vznikla akási nadstavba umožňujúca to, že ste mohli napríklad navštevovať rôzne stránky a jednoduchým spôsobom sa deliť o informácie. Ľudia sa naučili, ako to používať a vyťažiť z toho pre nich potrebné veci. A stále rozmýšľame podobným spôsobom. Ak sa pozrieme bližšie na túto uzavretú slučku – od senzora ku cloudu, ďalej k aplikácii a späť do prostredia –, to je úplne iná množina možností a nástrojov. Prvé kroky budú jednoduché a bude to oveľa hlbšie ako pri nástupe internetu. O tom, čo to presne spôsobí, môžeme len špekulovať. No deje sa to rýchlo. K dispozícii bude niekoľko aplikácií zaoberajúcich sa koncepčným priestorom a okolo toho sa postaví celá ekonomika.

Z toho by sa dalo usudzovať, že úlohy architekta a technika – týkajúce sa fyzickej infraštruktúry a počítačových aplikácií – sa do určitej miery zlúčia.

Čiastočne máte pravdu. Architekti a technici: určite musí medzi nimi fungovať intenzívna komunikácia, ak má byť výsledkom moderná stavba. Myslím, že ľudia, ktorí sú zbehlí v strojárstve a elektrotechnike, sa zvyčajne nenachádzajú v architektonických firmách. Obzvlášť ak idete až na hranu, musíte vedieť, čo je ešte prípustné a reálne, resp. prísť na to, čo ľudia chcú, aby ste zistili, ako to aj urobiť. To sa stane aj s informačnou infraštruktúrou. No nie tak, že niekde máte serverovňu a k tomu máte ešte WiFi. Bude to niečo ako informačné portály na ktoromkoľvek mieste. Možnože budú miesta, ktoré budú špeciálne navrhnuté pre ľudí využívajúcich „obliekateľné“ technológie a pod. A či budú budovy vyzerať inak? Aj tu máme neobvyklý nápad. Všetko sa stane zobrazovacou jednotkou. Alebo možno rovno na sietnicu vášho oka budú „vykresľované“ fotóny, takže nebude ani také podstatné, čo vidíte. Prostredie bude akousi kombináciou toho, čo v skutočnosti vidíte, a virtuálnych obrazov. To je pre architektov úplne fascinujúce. Architekti budú pracovať v reálnom aj vo virtuálnom svete a budú to brať úplne seriózne.

Ako vaši partneri z priemyslu, s ktorými v súčasnosti spolupracujete, vnímajú tieto aplikácie pre budovy a architektúru?

Všetci vedia, že sa dejú zmeny. Rozhodne to vnímajú poskytovatelia IT, ako Intel, Cisco či Qualcomm; to, o čom hovorím, majú vcelku na slušnej úrovni už teraz. Bude to mať vplyv na infraštruktúru. Už sa vám nebudú zobrazovať informácie len na vašom desktope, pretože výsledky výpočtov budú súčasťou prostredia, v ktorom sa budeme nachádzať. Spolupracujeme so spoločnosťami, ktoré pracujú v oblasti systémov pre budovy, a tie zaručene hovoria o tom, že chcú mať všade snímače, aby získali toľko relevantných informácií, koľko len môžu. Chcú zároveň vedieť, čo robia ľudia v rôznych častiach budovy, a využiť svoje zariadenia tak účinne, ako je to len možné. Čiže všetci sú uvedeným trendom naklonení.

Čoraz viac spolupracujeme aj s mestami, ktorých celková infraštruktúra sa prepája, a to na rôznych úrovniach. Prednedávnom som bol na jednom stretnutí vo Washingtone DC, kde sa rozprávalo o klimatických zmenách, otvorených údajoch a katastrofách. Boli tam prítomní ľudia zodpovední za územné plánovanie miest a špeciálne odborníci zainteresovaní do rozvoja pripravenosti na mimoriadne udalosti a katastrofy, ktoré sa vďaka klimatickým zmenám prejavujú čoraz častejšie. Všetci títo vedia, že takéto údaje budú čoskoro k dispozícii, a to nielen z ich systémov, ale aj od samotných, takpovediac „mestských vedcov“ a takisto sú si vedomí, že majú prístup k jednotlivcom na tej najnižšej úrovni ako nikdy predtým. Čiže všetci sa o to zaujímajú v snahe využiť tieto trendy na to, aby mestá na mnohých úrovniach fungovali lepšie. Chcú minimalizovať dôsledky katastrof tým, že budú mať pred sebou v správnom čase také údaje, ktoré im umožnia urobiť tie najlepšie rozhodnutia a zároveň získať správne informácie v čase, keď ku katastrofe dôjde, čo im v budúcnosti umožní lepšie sa rozhodovať.

Ľudia zodpovední za rozvoj miest chcú, samozrejme, tieto informácie využiť nielen s cieľom predchádzať katastrofám, snímačovú revolúciu chcú využiť aj na to, aby spravili z miest príjemnejšie miesta na život a bývanie. Myslím, že jedným z najväčších rozdielov, ktorých sa čoskoro dočkáme, bude to, že informácie budú vždy takpovediac po ruke. Nenosím ešte pravidelne Google Glass, ktoré sú mimochodom dielom práve nášho MIT Lab z polovice 90. rokov minulého storočia, pretože si myslím, že ešte stále to má svoje obmedzenia. Napriek tomu sa vývojový tím participujúci na Google Glass posnažil a myslím, že ich využitie sa bude čoraz viac zlepšovať. Verím tomu, že už čoskoro budeme žiť vo svete s rozšírenou realitou. Má to svoje plusy aj mínusy; bude to závisieť od toho, kto to hovorí. No už to prichádza a som optimista.

Čo by mali ľudia pracujúci v oblasti návrhu budov robiť, aby boli pripravení na takéto zmeny?

Existuje veľa spôsobov, ako to sledovať a byť pripravený. Odborníci môžu, samozrejme, sledovať, čo sa deje v oblastiach, ako je táto; existuje množstvo zdrojov, kde sa dozviete o tom, čo sa deje v tých prvých líniách; konferencie o internete vecí rozkvitajú ako ambrózie v Novom Anglicku. No všetko sa to deje veľmi, veľmi rýchlo. Ak chcú teda pracovať na takejto úrovni, musia sa naučiť Javascript, JSON, Python a podobné veci – zahryznúť sa do prostredia aplikácií pre budovy aj ich výstavby. Bude celkom zaujímavé dať dokopy budovu s aplikáciami navrhnutými práve pre ňu. Nakoniec žijeme v dobe sietí, nie? Nikto nemôže byť dokonalý vo všetkom. Vždy to bolo nedosiahnuteľné a teraz je to fakticky nemožné. Takže musíme pracovať v tímoch združujúcich niekoľko odvetví. Architekti sú, pravdepodobne, jednými z prvých, ktorí to praktizujú, pretože sami o sebe nedokážu postaviť modernú budovu.

Zdroj: Wesseler, S.: When Buildings React: An Interview with MIT Media Lab’s Joseph Paradiso. Publikované 15. 4. 2014. Citované 15. 10. 2014.

-tog-