Filozofická odbočka

Kým sa dostanem k možným príčinám a dôsledkom, tak sa ešte povenujem môjmu pohľadu na vonkajšie prejavy tohto sporu. Proti sebe tu na jednej strane stoja tri regionálne distribučné spoločnosti (RDS) a ÚRSO (ďalej len Úrad) a na druhej strane cca. 3 000 alternatívnych výrobcov elektriny. Zámerne nepíšem len neustále spomínaných 1 200 bez podpory na rok 2015. To, čo dnes postihlo tú menšiu časť, sa v inom kabáte môže zopakovať s inou zámienkou proti ktorémukoľvek výrobcovi – klasickému (SE a.s.) ale aj alternatívnemu (OZE a KVET).

RDS a Úrad sú „dominantní“ na trhu. Proti Úradu sa veľmi ťažko riešia akékoľvek akcie odporu – má na svojej strane „prideľovanie“ podpory a kontrolu energetickej činnosti. Proti RDS sa podobné akcie odporu riešia taktiež veľmi ťažko – na ich strane je „sila” dodávania samotnej elektriny a tiež sila peňazí. Ďalšia podstatná sila oboch subjektov je v ich sústredení do jedného (úplne správne 4) subjektu, kde sa jednoduchšie komunikuje a formujú opatrenia.

Na strane výrobcov sú podstatné „slabosti“ – minimálna koordinovanosť (zdôrazňujem) všetkých výrobcov, a tiež značne rozdielne záujmy a požiadavky. SE a.s. samozrejme rieši radikálne iné problémy ako výrobca elektriny, napr. 5 kW na streche rodinného domu. Ale tam tá rozdielnosť nekončí. Iné pohľady na energetiku a svoje potreby má 1 MW fotovoltika na zelenej ploche, iné výrobca elektriny z vody (MVE), iné prevádzkovateľ bioplynovej stanice. Fotovoltici majú svoju aktívnu asociáciu (áno, myslím SAPI, kde som aj ja) a ďalšie podstatne menej aktívne asociácie a zväzy. Aby situácia nebola taká jednoduchá, aj bioplynkári a „vodáci“ sú na tom podobne – jedna asociácia aktívna a množstvo iných, tiež „funkčných“. Spomeniem iba tie aktívne – SBA (Slovenská bioplynová asociácia) a AMVE (Asociácia malých vodných elektrárni – stránka v príprave).

A teraz sa dostávam k podstate tejto časti – tí silní a dominantní (celkovo v podstate a zmysle dnešného nastavenia sveta) spoliehajú na svoju „silu“ a „nadradenosť“ v tomto segmente. Všetci silní si hovoria (asi): „ak trochu zatlačíme na všetkých slabých a tá trocha, ktorá sa bude aktívne brániť, s nimi sa dohodneme na kompenzáciách a ostatní sa poddajú“. A že sa nesprávame v rámci zákona? Veď nech nás žalujú. Z celého toho množstva sa ich bude menej ako (povedzme) 10 % aktívne brániť. Na väčšiu časť brániacich sa zatlačíme viac a s menšou sa dohodneme. Nepripomína vám to filozofiu konfliktu na Ukrajine? Nie je to princíp, s ktorým pracuje Islamský štát? Nie je to princíp dôverne známy už z čias starovekého Grécka a Ríma?

Všeobecné princípy o slušnosti aj „ak nemôžem pomôcť aspoň neškodím“ sú dávno zabudnuté a nepoužívajú sa.Krátka história OZE na Slovensku
Hneď na začiatku musím napísať, že tieto úvahy nie sú na viacerých miestach podložené exaktnými dôkazmi. Sú to len úvahy, prečo sa tieto veci dejú a kam smerujú. Sú založené iba na zverejnených oficiálnych a verejných dátach.

Dlhšie pred rokom 2009 sa prakticky nikto na Slovensku nezaoberal obnoviteľnými zdrojmi. To „nikto“ samozrejme nie je „0“, ale skôr to boli tak desiatky malých vodných elektrární a pár nadšeneckých fotovoltík, plus jedna-dve veterné turbíny. Niektorí aj rozmýšľali „prečo nie aj Slovensko“. Najmä tí, čo išli z Bratislavy do Viedne a videli to množstvo „veterníkov“, alebo tí, čo išli autom cez Nemecko a videli tie počty stodôl a striech s fotovoltikou.

Potom prišiel rok 2008 a v Čechách sa začínal „fotovoltický sen“ – zákony prijaté už v roku 2005, cena podpory nastavená ako v Nemecku a najmä sa začal prejavovať pokles ceny panelov. Tí informovanejší, rozhľadenejší sa začali obnoviteľnými zdrojmi zaoberať aj na Slovensku. Lenže to nebola skupina zaoberajúca sa ekológiou, udržateľnosťou života (sustainability). Boli to investori, ktorých vývoj v alternatívnej energetike zaujal. Aj ich tlak na prijatie podporného zákona sa začal stupňovať. A asi každý si vie predstaviť, že investičný „lobista“ má silnejšie tlaky ako „zelený lobista“. Zelený „tlačí“ morálkou a zodpovednosťou, investičný zase peniazmi.

Výsledok sa prejavil a v roku 2009 bol prijatý zákon o podpore OZE a KVET. Tá zelená skupina z neho nebola až tak nadšená, investori áno. Rok 2010 a prvá polovica 2011 to jasne ukázala. Nárast inštalovaného výkonu z 0 na takmer 500 MW. December 2009 – rozdaných 120 MW pre 36 fotovoltických inštalácií s výkonom 1 až 4 MW. No a prakticky súčasne s tým začal aj „hon na čarodejnice“. U susedov v Českej republike štát a regulátor nezvládli situáciu narastajúceho rozporu ceny podpory a poklesu cien technológií. Z fotovoltiky sa tam v rokoch 2009 až 2010 stalo takmer povestné „Eldorado“. Aj napriek tomu, že slovenská situácia bola a je iná, média, za podpory štátnych inštitúcií, začali šíriť príbehy o „solárnych barónoch“.

Cena podpory na Slovensku kopírovala takmer presne stav poklesu ceny technológií. To aj ukazuje graf, kde sa porovnáva cena elektriny vypočítaná na 15 rokov podpory (podľa zákona o OZE) a cena podpory podľa Úradu (vypočítava ju na 12-ročnú návratnosť podľa vlastnej vyhlášky): Rok 2011 bol pre fotovoltiku zlomový v tom, že parlament zmenil zákon o podpore a od 1. 7. 2011 nebolo možné stavať FVE na voľnej ploche. Ďalej bolo možné stavať iba na strechách a fasádach budov. To aj bol koniec obdobia „investičnej“ fotovoltiky na Slovensku. Investori, ktorí FVE stavali ako čisto finančný produkt, sa presunuli do Bulharska a začali pozerať po Ukrajine a Rumunsku.

Bohužiaľ, namiesto toho, aby sa z obnoviteľných zdrojov (a najmä fotovoltiky) stal štandardný energeticko-ekologický produkt, tak naštartovaný „hon na čarodejnice“ pokračoval.

Časť fotovoltických investorov neodišla do zahraničia, ale zmenila zameranie na vodu a bioplyn. Z krátkodobého pohľadu sa to môže zdať zlé. Namiesto čisto poľnohospodárskych bioplyniek vznikli aj investičné. Strach, že nebudeme mať dosť pôdy na potravinovú výrobu, že budeme pestovať „iba“ energetické plodiny, sa ukázal ako dobý motív na pokračovanie „honu na čarodejnice“. Vodné elektrárne sa dostali na nechcené výslnie – rybári, vodáci a iní sa proti masívnej výstavbe MVE postavili.

Z dlhšieho pohľadu sa ale nerieši a dokonca zamlčuje, že Slovensko by sa mohlo stať prakticky nezávislé na energiách z dovozu. Slovenské strechy (fotovoltika) a neobrobená pôda (pre bioplynky) by vedela pokryť elektrickú spotrebu všetkých domácností a značnej časti priemyslu. Možno niekoľko najväčších podnikov by sa nevedelo zásobiť z OZE. Ale o tom inokedy v inom článku. Na to by musela byť aj komplexne prepracovaná energetická politika SR.

A čo s tým?

Jednoduchá odpoveď je „zmeniť systém“. Avšak ak sa dostaneme do detailov, tak už také jednoduché to nie je. Príčiny sú širšie, ale tu sa zameriam iba na dve základné – energetické a politické. 

Energetické možnosti na zmenu

V súčasnej dobe máme „klasickú“ energetiku. Trh ovláda približne tucet veľkých centrálnych organizácií (spoločností, zoskupení, …). Niektoré sú štátne – MH SR, ÚRSO, SEPS a.s., SPP a.s. Iné spoluvlastnené štátom – Slovenské elektrárne a.s., Východo-, Stredo-, a Západo-slovenská energetika a.s. a ich dcéry VSD, SSE-D a ZSDis, potom aj Eustream a.s. Zvyšné sú súkromné. Všetky však chcú a potrebujú centrálny model, kde „len“ oni vedia trh „obsluhovať“. Príchod tisícov malých, nezávislých výrobcov, distribútorov a predajcov im logicky nevyhovuje. Historicky mali na takúto koncentráciu aj rozumný dôvod. Dnes sa však technológie zmenili a masívne decentralizovaná energetika je možná – dokonca potrebná.

Avšak modely funkčné desiatky rokov (na Slovensku od roku 1919) zanechávajú v hlavách rozhodujúcich jedincov dôveru v ich funkčnosť a nemennosť. Príkladom je aj Energetická politika SR – dostavba 3. a 4. bloku v Mochovciach, ale najmä úvahy o stavbe „Nového jadrového zdroja“. Pozrieť sa na energetiku iným spôsobom, tak ako to robia za hranicami, je často krát nad sily a záujem zainteresovaných. Navyše koncentrácia energetiky v malom počte rozhodujúcich subjektov znamená aj koncentráciu moci a financií. Čo zase zvyšuje tlak na udržanie a posilnenie súčasného stavu.

Politické možnosti na zmenu

Tu sa dostávam na ešte tenší ľad ako pri energetike. Sú tu pre mňa dva momenty za zmienku: pasivita väčšiny a arogancia moci. Väčšina – obyvatelia, voliči, sú denno-denne konfrontovaní s potrebou prežiť. A širšie úvahy na budúcnosť sú potlačené otázkou „čo zajtra?“. Či už sa do tejto situácie dostali sami, alebo im k tomu „dopomohli“, je málo podstatné. Jednoducho nemajú čas ani chuť sa zaoberať tým, čo s nami bude za viac ako pár mesiacov.
Úzka skupina mocných – nechcem sa zaoberať konšpiračnými teóriami. Stačí sa pozrieť na dostupné informácie – G-komponent, Akcia 1508, privatizácie (aj Slovenských elektrární a.s.), zákaz zisku zdravotných poisťovní a súčasná arbitráž proti Slovensku. To všetko sú ukážky toho, že zákon je menej ako toaletný papier. Úzka skupina si tendenčne až protizákonne vysvetlí legislatívu a ak jej z toho plynie profit, je jedno, čo ostatní. Veď to je tá pasívna časť.
Pokiaľ si pasívna časť neuvedomí svoju silu a nezačne sa proti arogancii brániť – dovtedy sa nič nezmení.

Dôsledky pre Slovákov a Slovensko

Pri takomto myslení a princípoch – kam sa dostaneme? Amerika, Čína a značná časť sveta pochopila, že naopak – iba OZE a nové technológie budú v budúcnosti dominantné. Pokiaľ súčasní kľúčoví jedinci v energetike iba konzervujú súčasný stav, tak to nadŕža a ochraňuje ich = klasické sieťové – centralistické – podniky.

Takouto politikou si zabezpečujú biznis dnes. Ale za 3 až 5 rokov bude Slovensko v situácii, kde si ho zase zahraniční investori budú v energetike parcelovať a rozoberať. Len preto, že sme sa nič z nového odvetvia nenaučili a aj to, čo sme zaplatili cez súčasnú podporu, zničíme a zabudneme.

Ing. Pavel Šimon, CSc.
zastupujúci riaditeľ SAPI